Tak prišla Dora, že vraj prinesie čaj, kým ju mama neohriakla:
"Čo by si ty, taká pekná svieža mladá usilovná dievka niesla tetke Závore čaj, veď máš aj iných starostí ako behať po kuchyni a susedky tu obsluhovať, choď sa do rieky kúpať, vezmi si plavky a nech ťa tu už nevidno, heš!"
Dora, ktorú kamaráti volali aj "Popoluška", s plačom vybehla k vode, aby sa vyšpľachtala. Zrazu jej len všetky vrabce začali sadať na hlavu a na plecia a ona s nimi spievala zhudobnenú pieseň P.O. Hviezdoslava: Už je pozde. Bolo to krásne. Pridali sa aj srnky. Len - tá melódia bola akási smutná, neveselá.
"Či sa ja len v potoku budem špliechať a spievať s vrabcami namiesto toho, aby som sa roboty chytila? Ách, srnky moje, vidím vám to na očiach - akoby som neplakala, keď sa cítim ako piate koleso, kolieskonavoze?"
Tu prišla zrazu k potoku teta Závora a láskavo Doru pohladila slovami:
"Nenariekaj, Dorka, ešte predsa kvitnú kvety! Keď ich pre mňa potrháš, bude to pre mňa, starú ženu, akoby mi traktor krumple pooral."
Dorka si utrela slzy a konečne sa na jej tvári zjavil blažený úsmev, úsmev do roboty, ktorá jej prináša potešenie.
Len čo prišla na lúku, vrabce a srnky jej pomohli vyzbierať všetky kvety a keď ich priniesla tetke Závore do kuchyne a postavila ich na stôl plný púpav, spýtala sa: "Načo bolo toľko kvetov, keď máte púpavy, tetka?"
"Aby si sa poučila."
Dorka celá nesvoja vybehla ku svojej mame a priniesla jej spolu s vrabcami a srnkami ostatné kvety.
Vtedy si všetko vysvetlili a Dorka za kvetnatú robotu mohla variť čaj a robiť iné domáce práce.
"Volajte ma Popoluška..." boli jej posledné slová v tomto príbehu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár