Sedím, v ruke pero, položené na nezapísanej stránke notesa. Po chrbte mi prebehla zimomriavka. Ďalšia a ďalšia, bolo ich viac. Rukou som sa dotkla líca. Je úplne ľadové. Nie od chladu, ani od strachu. Je to kvôli nemu. Vlastne, kvôli nim. Ani neviem, prečo to sem píšem. Nemám predsa právo tváriť sa, že je to smutnejšie, zúfalejšie ako čokoľvek iné, čo sa stáva hocikomu. Ale... aj napriek tomu to teraz tak cítim. Zavriem oči a zase vidím ten sen. Ten, ktorý som si premietala celý deň. Ten, ktorý už ale nemohol byť realitou.
Kráčali sme spolu, jeden vedľa druhého. Rozprávali sme sa. Nič som nečakala, dokonca aj v tom sne som vedela, že existuje niekto, kvôli komu to nie je možné. Ale zrazu, jeho prsty sa dotkli mojich. Pozrela som naňho, tak veľmi som sa bála, že to tak nie je. Jeho chladná dlaň chytila moju.. držala som jeho studenú ruku. A napriek tomu, že to možno bolo zvláštne, dodávala mi istotu. Bolo to také zvláštne až som mala strach, že sa to všetko rozplynie. Kráčali sme spolu ruka v ruke dopredu. A rozprávali sa. Ale už to bolo iné, úplne iné...
A potom prišla ona, celé to pokazila. Ďalej už ten sen nestál za to. Otvorila som oči. Zimomriavky mi behali po chrbte. Prečo to musí byť takto???
Na lásku treba dvoch, jeden nestačí. Ale čo keď sú traja? Až potom je to skutočne nemožné...

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
sonika  2. 3. 2008 18:33
..ake pekne a zaroven smutne
Napíš svoj komentár