Nevedela som sa zmieriť s tým, že už ho nikdy neuvidím vrtieť chvostom, že mi nikdy neroztrhá zošit z matiky, že si z chuti nekusne do drahého gauča, že ho už nikdy neokúpem, nepôjdem s ním na prechádzku, že mu nenasypem granule do misky a nikdy ma nezobudí.
Bol len začiatok školského roka, no písomky už boli rozbehnuté. Ja som však nemala čas a ani chuť na to myslieť. Pár dní som nešla do školy. Bolo mi to jedno, nezaujímalo ma, čo si každý myslí. Nezaujímalo ma to presne tak, ako nikoho nezaujímalo, že pred očami mám stále ten obraz ako nehybne ležal na ceste a ako sme s ním bežali k veterinárovi. Žiaľ, bolo už neskoro, Alex sa už so mnou nikdy nezahrá...
Dávala som si to za vinu, aj keď v skutočnosti som nemohla za to, že mi ušiel z vodítka a práve vtedy išiel okolo na aute ten muž s malým synom v a prešiel ho. Práve vtedy sme museli ísť okolo. Blbá a hnusná náhoda.
Ak som dovtedy neverila na náhody, tak od vtedy už na ne na 100 % verím .... škoda, že len na tie zlé.
P.S.: Alexinko, chýbaš mi, verím, že si v psom nebi, kde sú cesty zo syra a postele z rezňov.
Viem, že ťa už nič nebolí a vždy budeš mojím prvým psíkom. Nikdy nezabudnem na to, ako som si po Teba išla, aký si tam mal ťažký život a práve preto si bol taký vďačný a poslušný psík. Chýbaš mi a nenahradí ťa žiadny iný psí kamarát.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár