lepšie povedané, ex spolužiak, odkedy sa naše cesty v deviatom ročníku
rozišli, veľmi sme sa nestretávali a naše kamarátstvo citeľne ochladlo.
Dnes som ho stretol cestou zo školy. Keď som nastúpil do autobusu, hneď
na mňa zavolal. Potriasli sme si rukami, prehodili zopár slov, pospomínali
na základku a povymieňali si informácie o našich ostaných ex spolužiakoch.
Asi nemal dnes nič dôležité na práci, a nudil sa, pretože ma pozval k sebe na
návštevu. Kedysi som k nemu chodieval často. Aj on k nám. Kedysi. No
keďže som ani ja nemal nič lepšie na práci, súhlasil som.
Keď odomkol bránu a vošli sme do dvora, zaplavili ma sentimentálne
spomienky. Ach, čo všetko sme tu povystrájali...
„Uf, tu som pekne dlho nebol.“ prehodil som.
„Nooo, to vieš, ani sa to tu odvtedy nezmenilo.“ odpovedal. Keď sa minuli
klebety o spolužiakoch, nemali sme si veľmi čo povedať. Aj teraz sme šli celou
cestou mĺkvo. Napokon aj tak skončíme pred počítačom. No a čo. Sme predsa
moderne žijúci mladí ľudia, tak si užívame elektronických a virtuálnych
vymožeností. A rozhodne viac, ako je zdravé. Obaja sme v duchu vedeli, že sme
závislí. Vedeli sme to, no nikdy sme si to nahlas nepriznali. Odomkol dvere od
domu, vošli sme do predsiene a začali sme sa vyzúvať.
„Tomáš! Ty smrad! Okamžite poď sem!“ zahrmel chodbou z útrob domu
ženský hlas. Okamžite som ho spoznal.
„Sakra! Mama je doma!“ zašepkal zhrozene a začínal sa červenať. Napadlo mi,
že možno nie je na návštevu najvhodnejšia doba. No bolo mi trápne odísť
len pre trošku kriku. Stáli sme rozpačito v predsieni. Tomáš so sklonenou hlavou
stál opretý o stenu, chrbtom k veľkému zrkadlu, a čakal, čo sa bude diať ďalej.
Chodbou sa ozývajú približujúce sa kroky.
„Máš čo vysvetľovať, mladý pán! Prišla ti zo školy upomienka! Ahoj
Mirko, ako sa máš? Dlho si tu nebol.“ povedala, potom sa trošku ukľudnila a
usmiala sa na mňa.
„Ďakujem, dobre sa mám“ povedal som nesmelo. Usmiala sa na mňa ešte raz.
Pri jej korpulentnej postave sa jej úsmev na tvári zvlášť vynímal. Potom sa oto-
čila naspäť k Tomášovi.
„No, pochváľ sa Mirkovi, ako ti ide škola! Čo si onemel?“ zvýšila opäť hlas.
„Eh... Hm....“ vydal zo seba Tomáš potichu.
„No? Čo mi povieš na tie známky?! A na tie neospravedlnené hodiny?
Skoro som omdlela, keď som si to prečítala!“ hlas sa jej začal triasť a
oči sa jej plnili slzami. Pokračovala:
„Tretia škola za dva roky, a ty stále nevieš čo so sebou! To chceš ostať
bez vzdelania?“ povedala, a rozplakala sa.
Pukalo mi srdce, keď som to videl, no nejaká sila ma držala na mieste,
hoci mi bolo neuveriteľne trápne sa na to pozerať. A trápne to bolo očividne
aj Tomášovi. Vystrel sa a odkašľal si.
„Mami. Ja sa polepším. Naoz...“ nestihol to dopovedať, pretože dostal
od mamy facku. Len to tak plesklo. Určite štípala. Na líci mu začal červenieť
odtlačok maminej ruky. Prišlo mi tomáša odrazu veľmi ľúto a zároveň
som mu tú facku prial. A prial by som mu ešte jednu. Nech sa spamätá.
„Ja len chcem, aby z teba niečo bolo“ povedala utierajúc si slzy.
„Veď on sa spamätá, nebojte sa.“ nabral som odvahu, a ozval sa.
„Ale kedy? Kedy?“ usmiala sa na mňa trpko. Utrela si slzy do zástery, otočila
sa k synovi. „Bude z teba smetiar! Alebo bezdomovec! Budeš spávať
pod mostom, v krabici od banánov. A nejaký druhý bezdomovec ti
aj posledné nohavice ukradne.“
Zvyšok mojej návštevy u Tomáša bol menej rozpačitý. No na to, čo som
videl a počul, nikdy nezabudnem. To, že už vyskúšal tri školy mi vyrazilo dych.
Takéhoto som si ho rozhodne nepamätal. Prajem mu, aby sa spamätal.
A jeho mame zasa pevné nervy. Snaží sa z neho vychovať poriadneho člove-
ka. Cestou domov som si spomenul na jedno príslovie....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár