Ja vám teraz porozprávam svoj príbeh. Nevravím, že som naň hrdý, ale minulosť z nás robí to, čo sme, a ja sa za ňu nehanbím....
Bola to údajne chladná, jesenná noc, keď som prišiel na tento svet. Narodil som sa do rodiny roľníka, ako staršie z dvoch detí. Keď som mal štyri roky, pribudla ku mne sestra. Náš otec a matka, poctiví ľudia, boli zmierení so svojím údelom, a roľničina ich bavila, a napĺňala radosťou. Jeseň čo jeseň z polí zberali hojnú úrodu, a nič im ku šťastiu nechýbalo. Aj ja by som zrejme skončil ako roľník, keby otec nerozhodol inak. Mal roľničinu rád, ale pre svoje deti chcel dačo lepšie. Odmalička v nás hľadal talenty, na to - onaké remeslo, či povolanie. Hoci živiť sa poctivo pôdou nie je hanba, chcel aby sme sa vydali do sveta, a dačo v ňom dokázali. Aby mohol byť na nás hrdý......
Keď bola sestra 6-ročná (ja som mal 10), naučila sa čítať. Ja som čítať vedel, ale nie veľmi dobre. Učenie a škola, ktorú som v našej malej dedinke z donútenia navštevoval, ma úprimne povedané, ani trochu nezaujímali. Zato sestra... Rada čítala. Začala rozprávkami z rozprávkovej knihy, ktorú nám pred spaním čítavala mama. Nikdy sme v dedine nemali nikoho, kto by mágiu dokázal naozaj vyučovať, ale nejakou náhodou sa sestra dostala k magickej knihe, plnej magických formulí, ktorú by som ja určite okamžite vyhodil von oknom. Bola malá, ale okamžite jej porozumela. Ako keby sa pre tú knihu narodila. Dlho v nej iba čítala, kým sa jaj podaril vykúzliť (omnoho omnoho neskôr) čo i len náznak kúzla, ale otec z toho bol nadšený. Zohnal sestre zopár ďalších kníh s magickou tematikou a podľa všetkého trafil do čierneho. Kristína, ako sa moja sestra volá, mala nadanie na mágiu.
Zatiaľ čo ja... Ja som na tom nebol až tak skvele. Dedko z maminej strany – kováč ,ma občas volával do vyhne, aby som mu tam s dačím pomohol. Bolo to dosť často, a matka dúfala, že by som sa stal kováčom, a ostal v dedine. Ak sestra odíde do sveta, aby som jej ostal doma aspoň ja. Lenže teplota vo vyhni nebola nič pre mňa. Kováč by zo mňa bohvieaký teda nebol. Skúsil som to aj s lesníctvom. Lesník –ranger, ktorý sa staral o tamojšie lesy ma brával do hory a učil ma ako sa starať o poranené zvieratá. Učil ma ich kŕmiť, stopovať, učil ma, čo na ktoré zviera platí, a čo ktoré zviera nemá rado. Dosť som si s tým človekom rozumel, a hora a les majú isté čaro. O´ to áno. Ale musel som si toho pamätať veľmi veľa, a navyše s kušou, „najlepším priateľom lesníka“, ako vravieval, som si veľmi nerozumel, a nešlo mi to s ňou. Otec pomaly strácal trpezlivosť, a ja tak isto. Stále sa chváli sestrou, že ako jej to ide. Že ako desaťročná vie paralyzovať neposlušný dobytok, že vie na diaľku zapáliť sviečku. Vždy sa pred známymi a návštevami svojou dcérou hrdil, a keď sa dakto náhodou spýtal, kto to tam stojí v kúte, len mávol rukou a povedal, „Ale, to je len môj syn“, a odvrátil sa. Ako keby som sa mu hnusil. Už pomaly začal chápať, že zo mňa nikdy nič nebude...
No, život by to nebol bohvieaký, poviete si. A plne s vami súhlasím. Nikdy som nemal sklony ujsť z domu, a vykročiť do neznáma na vlastnú päsť, ale pomyslel som si, že čokoľvek bude lepšie, ako otcove neustále výčitky. Tak som sa zbalil, a odišiel. Samozrejme, tajne, ale to je len taký malý detail. Viac-menej som vedel, kam mám ísť. Na okolí bolo len jedno väčšie mesto a o tom sa vravelo, že je plné možností. Nikdy som v ňom nebol, ale, čo som mohol stratiť?
Vošiel som bránami okolo stráží, ktoré na mňa nešetrili nepríjemnými pohľadmi. „No super“, povedal som si. Pripomenulo mi to pohľady môjho otca. V jednej z prvých bočných uličiek som videl ako chlap v zbroji nesie kňučiaceho psa. Zabúchal na neďaleké dvere, otvoril mu starší muž s bielou bradou. Pôsobil neuveriteľne múdro. Počul som ako pri zbrojnošovi lamentuje: „Pre zmilovanie božie! Ja nie som veterinár, ja som Liečiteľ! Zvieratá neviem liečiť.“ Na zbrojnošovi bola vidieť narastajúca panika. Očividne nechcel , aby zviera uhynulo. A ja tiež nie. Kuša mi nič nehovorí, ale zvieratá mám rád. A z toho, čo mi ranger ukazoval a učil ma, som si dačo aj zapamätal. Podišiel som k dvojici, a ponúkol svoju pomoc. Pes nebol ranený vážne, len mu tieklo mnoho krvi. Vypýtal som si od liečiteľa náradie, a pustil som sa do obväzovania. Keď bolo po všetkom, zbrojnoš mi poďakoval, a dal mi ako odmenu zopár zlatých. Prehodili sme zopár slov, dozvedel som sa, že sa volá Kerinka. Dievčenské meno pre chlapa? V duchu som sa pousmial, ale nechal som si to pre seba. Povedal mi, že je to jeho obľúbený pes, a že mi je nesmierne vďačný. Nie som si istý, či si je vedomý, že pes by sa z tých zranení dostal aj sám, ale nechal som ho v tom, že som jeho štvornohému priateľovi zachránil život. Po tejto príhode som bol pár dní v meste, minul som zlatky, čo mi Kerinka dal za „záchranu“ jeho psa. Keď sa minuli, živil som sa vreckovými krádežami, podobnými aktivitami. Netvrdím, že mi to šlo nejako výborne, ale na chlieb som mal, a to bolo hlavné.
Takto by to ktovie ako dlho šlo, ak by som znovu nestretol Kerinku. Pravdepodobne kým by ma stráže nechytili. Raz som chcel v podvečer okradnúť opitého chlapíka. V zbroji. To, že mal psa, som si nevšimol. Moja chyba. Alebo spasenie? Okradnutie neprebehlo úspešne, ohnal sa na mňa mečom, ale bol taký naliaty, že jednoducho nemohol bojovať. Zakričal „Trhaj!“. Za chrbtom som začul vrčanie. Už - už som sa lúčil zo životom, ale pes ma nenapadol. Podišiel ku mne, a olízal mi ruku. Vtedy som si všimol pozostatky môjho „chirurgického zákroku“. „Kerinka?“ Povedal som. A pustili sme sa do reči, že ako si to predstavujem, kradnúť sa nemá. že je to hriech. Tak som mu povedal, že aký som nanič, že nič nedokážem, a na nič nie som súci. On sa zamyslel. Potom povedal „Hm... no, ja som paladin. Ten potrebuje poznať ako mágiu, tak zbrane a aj liečenie. Ale ty... Bojovať sa naučíš, a mágiu vypustíš. Budeš Bojovník. Stačí zohnať veci na trénovanie, a je to. Nie je to naozaj nič ťažké. To dokáže naozaj každý. A aby si videl, ako si cením to, čo si spravil pre môjho psa, prihovorím sa za teba u Ochrancov Relikvie. Oni i ukážu cestu svetla, lásky a spravodlivosti.“
Ako povedal, tak sa stalo. Ochrancovia so mnou neboli spokojní, ale nik nie je dokonalý. Nejde o to, čo sa stalo, ale o to, čo sa stať má, a stane. Tak som zanechal svoje meno poškvrnené hriechmi, a prijal som nové meno : Rin Tin Tin – Ochranca Relikvie
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár