Šum dažďa prerušilo čvachtanie konských kopýt, zabárajúcich sa do blata. Jazdca upútal horiaci lapmáš a krčiaca sa postava pri ňom. Prišlo mu ho ľúto. Každému človeku, ktorý má aspoň kúsok srdca by ho prišlo ľúto. A že mal jazdec kus srdca, zoskočil z koňa, podišiel k postave sediacej na zemi a prihovoril sa jej:
„Človeče, veď tu prechladnete! Prosím, vezmite si toto...“ a podával mu svoj plášť. Bol celý premočený, no bol bez jedinej diery či záplaty. Iný pri sebe momentálne nemal. No vzhľadom k tomu že krčma, do ktorej mal namierené bola neďaleko, bol ochotný sa s ním rozlúčiť. Sám nebol ktovieako bohatý, no tento chudák, chúliaci sa pod niečím, čo pripomínalo roztrhanú deku, potreboval plášť omnoho viac. Alebo... aspoň tak vyzeral. „Ďakujem. Ale... načo?“ odpovedal sediaci muž. Hlas mal mladý, no nie detský. Pokojný, dokonca s náznakom pobavenia. A s riadnou dávkou nechápavosti.... Dobrodincovi sa na okamih zdalo, že si z neho ten chudák uťahuje. Lepšie sa naňho pozrel.
„Veď prší. Čo prší.... Leje! A vy tu sedíte... Premočený do nitky.“
„Ohohóóó...“ zdvihol sediaci hlavu. Mal ju plnú dlhých blond vlasov. Riadne hustých. No teraz načisto mokrých. Usmial sa na príchodzieho: „To vyzerám tak staro, že mi treba vykať?“ Napriek tomu, že osvetlenie bolo minimálne, výrazne modré oči dali svoju farbu znať aj teraz.
„Ja len tak...zo zdvorilosti,“ pohol sa smerom k sediacemu. Videl som, že tu moknete, tak som chcel byť slušný, a ponúknuť vám svoj plášť...“ povedal jazdec zmätene.
„Ponúkate svoje plášte každému, ktorého stretnete?“ spýtal sa sediaci a neopúšťal ho úsmev. Toto už jazdca nahnevalo. Ten bedár sa na ňom evidentne baví! On mu chce pomôcť a on sa na ňom zabáva. A podľa všetkého znamenite! No bol vychovaný a ovládol sa.
„Nie, nie každému. Len, keď som vás tu videl sedieť, takto v daždi, všimol som si váš plášť a tak mi napadlo, že vám darujem svoj. Pretože...“ odrazu nevedel ako pokračovať. V duchu obozretne volil slová, čomu však bubnovanie kvapiek na čelo veľmi nepomáhalo.
„Pretože je očividné, že na nový nemám, však?“ dokončil vetu sediaci a stále sa neprestával usmievať. „Podľa čoho usudzujete, že by som potreboval nový plášť?
„Pretože ten váš je už starý, ošúchaný, zaplátaný a miestami deravý. A ak by ste mal na nový, mal by ste aj na nocľah a nemuseli by ste tu moknúť...“ Sediaci sa uchechtol. No nie uštipačne, ale od srdca a úprimne. Po úsmeve mu stekali slzy dažďa. „Teda, očividne nieste veľmi bohatý... Ak vôbec!“ nedal sa dobrodinec.
„Ó, dobrý človeče.“ začal sediaci a začal sa usmievať ešte viac. No teraz to bol úsmev súcitný, ako keby k dobrodincovi cítil ľútosť. Pokračoval: Aj keď to tak nevyzerá... ja som najbohatší človek na svete!“
„Ako to?“ spýtal sa jazdec a bol si istý, že si z neho dotičný uťahuje.
„Jednoducho,“ povedal usmiaty bedár, „mám všetko čo len chcem, a čo potrebujem, alebo by som mohol potrebovať. Som zdravý. Mám nohy, ktoré ma nesú, oči ktoré vidia svet aj v tých najťažšých chvíľach farebne a optimisticky. Mám hlavu plnú vlasov, s ktorými sa mi počas putovania vietor hrá. A mám hlas, ktorým môžem ľudí rozosmiať, zaraziť, alebo rozplakať. Nič viac nepotrebujem.“ Jazdec neveriacky počúval, a pomaly mu začínalo dochádzať, že toto nieje žiadny bedár. Teda... aspoň nie obyčajný. Sadol si k nemu, zahalil sa do plášťa, ktorý mu predtým ponúkal. To, čo mu muž vravel, ho skutočne zaujalo. Vravel úplné banality, nad ktorými sa málokto pozastavoval alebo si ich vlastne uvedomoval. No o to bola ich pravdivosť a trefnosť šokujúcejšia. „Vieš priateľu, ľudia často v honbe za tým, čo chcú zabúdajú byť vďační za to, čo majú. Je prirodzené, že každý chce pre seba to najlepšie a najväčšie, no popri tom sa zabúdame tešiť z malých vecí. Tí najšťastnejší a najbohatší ľudia nemajú to najlepšie zo všetkého... majú jednoducho všetko z najlepšieho a najpodstatnejšieho...“
„Ja...“ prerušil ho jazdec, no akoby onemel, a nevedel čo povedať.
„Chcel si mi dať plášť,“ nadviazal bedár, „ako prejav dobrej vôle, len preto, že sa ti zdal lepší ako môj. Čo je koniec-koncov pravda, ale môj účel splnil takmer rovnako dobre ten tvoj, ktorý určite nabol až tak lacný. Povedz, načo je dobré mať ten najlepší a najdrahší plášť na svete, keď si uvedomíš, že sa ním chceš len skryť pred dažďom? Načo je dobré mať toho najdrahšieho koňa s najlepším rodokmeňom, keď to, čo v skutočnosti chceš je len mať si na čom zajazdiť?“ Jazdec sedel ako obarený. Nevedel čo na to povedať. Zmohol sa len na:
„Kto vlastne ste?“
„Kedysi som bol váženým. Bohatým. Povýšeneckým. Odmeraným, namysleným, rozmaznaným a rozmarným. V očiach väčšiny som bol Niekto.“
„A prečo už nieste?“ dychtivo sa spýtal jazdec, pretože ho to skutočne veľmi zaujímalo. Dokonca sa začudoval sám sebe, prečo mu ešte vyká. Očividne bol mladší ako on a podvedome si ho ohromne obľúbil.
„Život mi dal lekciu. Veľmi bolestivú. No nie fyzicky...“ odpovedal a v oku sa mu zaleskla slza. A možno to bola iba kvapka dažďa, ktorý medzičasom zoslabol. Pokračoval: „Po nej som zanechal všetko, všetko čo som mal a všetko čo som mal rád. Odvtedy hľadám nejaký dôvod, cieľ. Alebo čokoľvek, čím by som si mohol splatiť svoj dlh.
„Aký dlh? Komu?“ bol zvedavý jazdec.
„Robím ľudí šťastnými a učím ich, že sú omnoho bohatší, ako si uvedomujú.“
„A komu to šťastie dlhujete?“
„Ľuďom... Pretože je príliš mnoho tých, ktorých som rozplakal.“
Jazdec hodnú chvýľu sedel vedľa... čo to vlastne bolo za človeka? Bedár? Alebo mudrc? Avšak únava ho premáhala, tak sa s nímrozlúčil, a pobral sa svojou cestou. Jazdec spomenul niečo o skupine ľudí, ktorí dohliadajú na rovnováhu. Poradil mu, aby skúsil s nimi nadviazať kontakt. V zápätí sa rozlúčili.
Keď jazdec dorazil do hostinca, už ho čakala izba. Unavený sa zrútil do postele a v hlave mu zneli slová, ktoré mu bedár/mudrc pri otázke na šťastný život povedal:
Tancuj tak, ako by ťa nik nevidel. Spievaj tak, ako by ťa nik nepočul. Miluj tak, ako by ťa nik nezranil. A ži tak, akoby každý deň mal byť posledný.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
bolo by dobre keby si to precitali niektori ludia a zamysleli sa nad tym
fakt je to nadherne napisane
fakt je to nadherne napisane
Napíš svoj komentár
Kvalitne napisane a tento blog ma naozaj zarazil
Máš môj obdiv kosay
5*