Metro

Do stanice vošiel vlak. Vyhrnuli sa z neho ľudia. Masa
vystupujúcich sa zmiešala s masou nastupujúcich, jedni
sa predierali cez druhých... Vyzeralo to ako mravenisko.
Mravenisko, do ktorého dakto kopol, a urobil v ňom
dieru. V takom prípade mravce behajú cez seba hore –
dole. Toto vyzeralo veľmi podobne. Stála na nástupišti...
Jej blond vlasy nadobudli v matnom neónovom osvet-
lení zvláštny odtieň. Nemala rada metro, no meškala na
stretnutie, a toto bola najrýchlejšia cesta k určenému
miestu. Bola nervózna, ešte nikdy nezažila schôdzku
naslepo. Takýmto veciam sa vždy smiala, nechápala,
ako niekto môže nájsť skutočnú lásku cez internet...
A teraz je tu. omieľala v rukách úchytku svojej kabelky,
ruky sa jej neuveriteľne potili. Dala si kabelku na plece
a chcela rozhadzovať rukami, aby jej dlane uschli.
Jej vlak tu bude čo nevidieť, a ona bola z minúty na
minútu viac a viac nervózna. No hneď ako prvý krát
rozhodila rukou, ucítila, že jej pravá ruka do niečoho
narazila. „Au!“ ozvalo sa. Rýchlo sa otočila. Za ňou
stál mladý, vysoký a štíhly muž. Mal kučeravé,
ryšavé vlasy. Rukou si zakrýval nos, a pomedzi
prsty sa mu rinula krv. „Preboha!“ zvolala trasú-
cim sa hlasom a chmatom otvorila kabelku, z kto-
rej vytiahla balíček papierových vreckoviek...
Jednu vytiahla a priložila ju k nešťastníkovmu
nosu. „Veľmi ma to mrzí...“ habkala, „nevedela
som, že tam stojíte. Je mi to naozaj ľúto. Veľmi
to bolí?“ Držal si nos, neodpovedal a ľudia
naokolo na ňu pobavene zazerali. Bolo jej to
veľmi trápne. Chytila ho za ruku, a odviedla
ho k lavičkám, zatiaľ čo on si druhou rukou
pridŕžal na tvári zakrvavenú vreckovku.
„Sadnite si“, povedala mu, „ach, vreckovka je
celá červená, nech sa páči...“, podala mu čistú
vreckovku. „Veľmi ma to mrzí...“ „To nič,
stane sa,“ ozval sa mladík, „vlastne to až tak
veľmi nebolí. Ale ten zásah prišiel nečakane,
prekvapivo. Som z toho ešte trošku vyvedený
z miery.“ „Ale vyzerá to strašne!“ povedala a
ďalšou vreckovkou mu začala utierať už
schnúcu krv. „Ďakujem vám, ale to stačí“,
povedal jej, „budem už v poriadku...“ „Určite?“
spýtala sa nesmelo. „Áno, nebojte sa!“ „Tak...
Dobre teda. Ešte raz sa vám ospravedlňujem.
Je mi to veľmi ľúto. Tak teda dovidenia!“ „Nič
sa nestalo, len nabudúce buďte opatrnejšia!“
zakričal za ňou.
„Dofrasa!“ povedala si sama pre seba popod nos.
„Toto sa môže len mne stať! Dúfam že...“ Zasekla
sa uprostred myšlienky. Vlak, na ktorý čakala
akurát odchádzal zo stanice.


Držal si na nose papierovú vreckovku a dýchal
pomaly, aby ho neoprskala krv. Už mu netiekla
tak prudko, ale nos ho bolel. A riadne! Bláznivá
ženská! Čo ju to napadlo, mávať rukami ako
bocian krídlami? A akurát vtedy, keď okolo
prechádzal... A hľa! Už sa sem vracia! Ale...
vyzerá ešte smutnejšie, ako keď sa s ňou rozlú-
čil. Podišla k nemu a sadla si na lavičku vedľa
neho. „Zmeškali ste?“, spýtal sa huhňavým hla-
som, ako keby mal nádchu. Nádcha by ho však
takto nebolela. Keď videl, ako smutne prikývla,
prišlo mu jej ľúto. Tak budete musieť zatelefo-
novať, že budete meškať... „Vlastne máte
pravdu!“, povedala, ako by to jej samotnej nikdy
nenapadlo. To bude tými blond vlasmi... Dlhé
vedenie. Pousmial sa, no cez vreckovku to nebolo
vidno. Chvíľu sa hrala s mobilom, ktorý vylovila
z kabelky, potom vstala, a odkráčala. Ako sa tak
za ňou pozeral, ucítil, ako mu vo vrecku vibruje
mobil. To už isto zháňajú aj jeho. Aj on mal byť
teraz niekde inde. Pozrel na mobil, prišla mu textová
správa. Ťukol na *otvoriť*, a z displeja na neho
zasvietilo:

Prepáč, ale dnes z toho nič nebude.
V metre som omylom jednému rozbila
nos a zmeškala som vlak. Nehnevaj sa.
Stretneme sa inokedy.
Lia.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu