Stojí nad vykopaným hrobom, bok po boku s jeho blízkymi, jeho rodinou. Nepodarilo sa ho zachrániť. Jed bol napokon zákernejší, ako sa čakalo, no aj tak sa jeho účinky podarilo neuveriteľne zmierniť. Dokonca až tak, že v optimistických chvíľach sa verilo, že nájdeme protijed. A našli sme ho. Skutočne existoval. Bohužiaľ, príliš neskoro. A za obrovskú cenu.
Vysvitlo totiž, že Bunimu podal jed jeden z námestníkov Gondorského kráľovstva. Prečo? To je už teraz jedno. Vlastne som sa na to ani nepýtal. Všetko sa to udialo tak rýchlo... Pred pár dňami sa niekto zo známych dozvedel, kto Buniho otrávil. Bol to uznávaný muž, vysoký kňaz rádu uctievajúceho boha Helma. Podľa neho je pomenovaná roklina na juhu Rohanského kráľovstva. No to je jedno. Múdry muž ako on musel mať protijed. Pre všetky prípady. Ľudia ako on sú dôslední.
Keďže nie je pôvodom zo Stredozeme, neviaže sa vernosťou k žiadnemu tunajšiemu panovníkovi, alebo, čo sa viery týka, Bohovi. Takže to jednoducho riskol, a pod rúškom noci sa vkradol do Manweho chrámu, v hornej časti mesta Minas Tirith. Spolu s dvomi ďalšími priateľmi. Mali jedinú úlohu – v maskách vymlátiť z kňaza protijed. V chráme samozrejme, stráže neboli. Priniesť zbraň do chrámu je považované za hriech. No ako som povedal, on sa Helmovi, Azshare ani žiadnemu inému tunajšiemu bohu nezodpovedá. Stačilo pár polámaných prstov, a veľkňaz Tenebrion povedal všetko. To on dal Buniho otráviť. Jedovatým šípom, z jedu pavúčej matky – Odule, ktorá sídli hlboko v jaskynnom systéme v priesmyku Cilith Ungol. Banditov, ktorí Buniho sprievod prepadli, mali od jeho samotného k dispozícii päť šípov namočených do jednu. Kým ich pobili, stačili vystreliť dva. Prvý šíp svoj cieľ minul. Druhý už nie. Skúmaním ostatných troch šípov pozbieraných z mŕtvych tiel sa podarilo zistiť zloženie jedu, a spomaliť účinok. No bol príliš mocný, aby sa dal liečiť, navyše, na výrobu protijedu nebolo dosť vzoriek jedu, a nik nevedel, odkiaľ sa vzal. Kým sme z Tenebriona dokázali vytĺcť dôvod k tomu, čo spravil, boli sme kompromitovaní strážami, ktoré musel privolať nejakým tajným signálom, ktorý sme prehliadli. A možno to bolo inak. Z chrámu sa nám len-tak-tak podarilo utiecť. Rozdelili sme sa, a vytratili sa do noci. Spravili sme to, hoci na Buniho záchranu už bolo neskoro. A všetci traja sme dobre vedeli, že hoci sme Tenebriona zabili, aby nás neprezradil, nebudeme tu v bezpečí. V Minas Tirith, ani nikde v Gondorskom kráľovstve. Avšak predtým, ako sme sa mohli vytratiť do Mesačných hôr, alebo Grófstva (po česky Kraje), bolo našou povinnosťou sa zúčastniť Buniho pohrebu. Nik naše tváre (okrem Tenebriona, ale ten je už v pekle) nevidel, takže sme sa jednoducho pripojili k trúchliacim. Nemali nás prečo podozrievať. Hoci sa správa o vražde veľkňaza rozšírila, nik nevedel kto, ani prečo.
Ticho cintorína preťal zvuk zvonu. Vyplašené vrany sa rozleteli na všetky strany z kostolnej veže, kde doteraz spokojne kŕkali. Rakvu s telom začali pomaly spúšťať do jamy. Na plece mi sadla čiasi ruka. „Je na lepšom mieste.“ ozvalo sa mi za chrbtom. Otočím sa, za mnou stojí Belitko. Mladý, šikovný ranger, príslušník Gondorskej špeciálnych síl, ešte vo výcviku. Gondorskí lukostrelci sú lojálni kráľovi a veľmi vážení. Svoju odvahu Belitko ukázal v Manweho chráme, keď predtým, ako sme sa zlanili z obloka dolu stenou, prestrelil Tenebrionovi jediným šípom hlavu, a ten istý šíp usmrtil dvoch prvých strážcov, čo sa vovalili do miestnosti. Špeciálne upravené balistické šípy, používané Gondorskými ostrostrelcami pri boji s jaskynnými trollmi a inými stvoreniami s extrémne hrubou a odolnou kožou. Ten šíp nás mohol napokon usvedčiť rovnako dobre, ako naše osobné písomné priznanie. Preto sme chceli čo najskôr preč. Zaburácalo sa, a začalo mrholiť. „Beleg Ruin“, vyriekol Beledur, a vytvoril magický štít, ktorý bol pre pozostalých okolo hrobu ako dáždnik (deštník). „Spravili sme čo sme mohli, aspoň sme ho pomstili...“ zamrmlal som. Beledur nenápadne pritakal. Aj on tam s nami bol – bol tretím členom nášho komanda. Najstarší, najskúsenejší, a najmocnejší. Skrátka čarodejník. V Stredozemi sú celkovo čarodejníci považovaní za samotárov a čudákov, no Beledur je výnimka potvrdzujúca pravidlo.
„Tak, poďme páni,“ povedal Beledur po ceremoniálnom zahrabaní hrobu, „voz nás už čaká.“ „Kam ideme?“ pýtal sa Belitko. „Zašijeme sa na pár mesiacov do Hobitína,“ odpovedal, „mám tam známeho. Nevie, čo sme urobili, a prečo tam skutočne ideme, no je mi dlžný láskavosť, tak nám dovolí bývať v poľovníckej chatke v lesoch.“ To sa mi celkom pozdávalo. Minas Tirith je neskutočne hlučné mesto. Nádherné, to áno! Ale hlučné. Bude nádhera stráviť nejaký čas v prírode, v spoločnosti pekných Hobitiek.
Kráčali sme k východu. Bol presne na opačnej strane cintorína. Belitko zrazu zastal, ako keby skamenel. „Pšššt, ticho!“ zašepkal smerom k nám a zavrel oči. Rangeri majú veľmi dobrý sluch. Divočina ich to naučí, ak jej to dovolia a chcú sa učiť. Avšak, na to, aby plne využili potenciál tohto daru, musia jeden zmysel dobrovoľne obmedziť. V tom tkvie tajomstvo rovnováhy. Jeden zmysel dočasne obetujeme, aby sme mali tie ostatné o niečo citlivejšie a lepšie. „Belito! Nezdržuj....“ „Pššššt!“ prerušil ho stále vetriac, a načúvajúc. „Nie sme tu sami.“ Už – už som ho chcel posúriť, keď v tom mi Beledur chytil hlavu a stlačil mi ju dlaňou prudko dole. Nemal som čas mu vynadať, nad hlavou som počul presvišťať šíp, ktorý minul moju hlavu naozaj iba o vlások. Počul som, ako rozdrvil náhrobok, ktorým preletel ako nôž maslom. Toto dokážu iba jediné šípy – útočila na nás Gondorská zásahová jednotka. „KRYTE SA!“ zakričal Belitko, ktorý sa sám len – len stihol uhnúť šípu. „Tu nemôžeme ostať, sme ako sediace kačky! (kachny)“ povedal som, keď sme sa všetci traja krčili za kryptou, ktorú tehlu po tehle ničila vytrvalá streľba smerom od brány do cintorína. „Ako nás sakra našli!“ zakričal Beledur. „To budeme riešiť potom!“ povedal som, zatiaľ čo mi oči behali hore-dolu po cintoríne v snahe nájsť miesto, odkiaľ by sne sa mohli efektívne brániť. „Beledur! Sprav niečo! Inak je po nás!“ zareval roztrasený Belitko. Beledur sa otočil smerom k murovanému plotu cintorína. „Xin Bur Mae!“ vyriekol a ozval sa výbuch. V plote sa objavila diera, ktorou sme mohli ustúpiť. Po úspešnom úteku z areálu cintorína dal ďalším kúzlom stenu do pôvodného stavu. To sa zrejme vyplatilo, pretože nik z útočníkov zrejme nevedel, že sa už na cintoríne nenachádzame. Cintorín bol rozľahlý, v tvare štvorca. Okolie nik nestrážil, všetci boli sústredení pred hlavnou bránou. Chyba vo velení. Tá nás však zachránila. Prikradli sme sa za kríky neďaleko brány a pozorovali sme, ako dnu vchádzajú jeden po druhom oddiely vytrénovaných hrdlorezov. Až napokon ostali pred bránou iba piati. Náš voz s koňmi stál pripravený ani nie päť metrov od nich. Ani len netušili, komu patrí. To znamená, že ani jeden z nás troch nie je zradca, inak by nám našu jedinú únikovú cestu (prostredníctvom povozu) zničil. „Toto nie je štandardný zásah,“ pošepkal Belitko, „inak by som o ňom vedel. Mám známeho vo vedení, to viete. Má za úlohu ma upozorniť o akejkoľvek aktivite v rámci tejto provincie.“ Preglgol a pokračoval: „Aby sme vedeli, čo máme v prípade prezradenia čakať, kedy a odkiaľ. Ale toto...“ napokon stíchne. „Piatich porazíme“ zhodnotil som situáciu, rýchlo som však dodal: „ale dlho nepotrvá, a zistia, že už nie sme na cintoríne! Musíme sa do nich pustiť hneď. A naozaj myslím hneď!“ Obaja súhlasne prikývli. Vedeli, že kým prehľadávajú cintorín, máme šancu.
„Och, toto snáď nie! Dážď je čoraz hustejší a hustejší, a my tu tvrdneme pri bráne ako idioti! Po kom to vlastne pátrame, Northar? .... Northar?“ Žiadna odpoveď. Otočí sa a vidí kolegu, ako ho šíp priklincoval hlavou k múru. Priamo pred jeho očami. Obzrie sa, odkiaľ vyletel šíp. Opodiaľ začuje cinkanie kovu o kov. Pozrie sa a vidí, ako neznámy bojovník v hnedom brnení odsekáva hlavy dvom chlapom, čo stoja najďalej od skupinky. Tretí chlap sa naňho zaženie (na Rina), no akoby odnikiaľ priletí ohnivá guľa a spáli ho v brnení na nespoznanie. Chce utiecť do cintorína a zavolať po posily, no tam, kde bol vchod teraz tróni magická kamenná stena.
Belitko priskočí k poslednému z vojakov čo strážili vchod a prebodne ho odzadu dýkou. Ja som celý od krvi, hoci dážď mi už väčšinu z nej zmyl. Nevadí. „Neupraceme ich?“ navrhol som. „Nie, Rin, na to nie je čas. Musíme ísť!“ „Ale kam?“, namietal som, „Už o nás odniekiaľ vedia, a nikde nebudeme úplne v bezpečí.“ „To je jedno kam, hlavne rýchlo, už sa vracajú!“ zaúpel Beledur. A naozaj, za bariérou, ktorú vyčaroval, a ktorá bola čoraz slabšia a slabšia, bolo počuť nadávanie hrdlorezov. Sadol som si rýchlo za opraty, a zreval „Hijééé“. Práve včas, pretože bariéra sa definitívne rozplynula a tí, ktorých držala nás zasypali spŕškou nadávok. A šípov. Zavýskal som od radosti, že sa nám podarilo utiecť istej smrti. No ako som zavýskal, Beledur zareval. Od bolesti. Obzerám sa a vidím ako Beledur leží na chrbte vzadu vo voze, Belitko sa nad ním skláňa a vyťahuje mu z hrude šíp. „Je to zlé?“ zakričal som. Leteli sme po ceste tak rýchlo, že mi vietor pískal v ušiach. „Ani nie,“ zakričal Belitko späť, „myslím, že ho môžem stabilizovať“. Vďaka bohu za rangerské liečivé schopnosti.
Letíme cestou pozdĺž Pelenorských polí, smerom k Minas Tirith. To som si uvedomil až teraz. Tak som sa sústredil na útek od Ozgiliathu, dedinky kde sme pochovali Buniho, že mi ušlo kam vlastne ideme. Vrátiť sa nemôžeme, špeciálna jednotka je nám už určite v pätách, a v Minas Tirith, ak sme už oficiálne hľadaní, nás odchytia hneď po príchode do mesta. Na severe Minas Tirith, na juhu Ozgiliath, na východe hranica s Mordorom... „Čo je na západe?“ spýtal som sa. „Nič. Iba letisko.“ povedal sa Belitko, ktorý medzitým dal Beledura ako – tak dokopy. „Prečo, Rin?“ Usmial som sa. „Myslím, že je načase ísť domov. Už ste dakedy videli ostrovček Ice? Je tam nádherne. Zájdeme tam na piknik...“ Belitko pochopil, kam tým smerujem. „A vieš kde máš odbočiť?“ spýtal sa. Jasné, že som vedel. Veď som tu už druhý krát. Odbočil som v plnej rýchlosti na vedľajšiu cestu, dážď mi šľahal do očí. Cesta, po ktorej sme teraz išli bola nesmierne hrboľatá. „Pomalšie! Pomalšie! Inak sa mu otvorí rana a stratíme ho!“ lamentoval Belitko. Pribrzdil som kone. Bál som sa, že nás dobehnú, no keď som v diaľke cez dažďové kvapky začal rozoznávať letiskový terminál na Pelenorských poliach, ukľudnil som sa. „Páni, sme tu“ povedal som. Zastavil som voz, a zoskočil z neho. „Opatrne mi ho podaj, Belo!“ povedal som a Belitko mi z voza podal bezvládneho Beledura. Predtým som však zo seba zhodil brnenie, tak či tak by ma v ňom na palubu nepustili. „Čo sa deje?“ zašepkal Beledur, keď sa prebral. „Zalietame si, kamarát!“ povedal som mu s úsmevom. „Budeš v poriadku, bol to iba obyčajný šíp. Trafil ťa nebezpečne blízko k dôležitým orgánom, no nie dosť blízko...“ upokojoval ho Belitko. „Máme peniaze na letenky? spýtal som sa. „Eh... nie... Ale niečo vymyslíme“ odvetil Belitko. „Čokoľvek vymyslíte, vymyslite to rýchlo! zakričal z môjho náručia Beledur a mykol hlavou smerom k ceste, po ktorej sme prišli. Na horizonte sa v daždi črtali siluety troch vozov, plne naložených. Ihneď mi bolo jasné, čím. „Dohnali nás!“ povedal som, a rozbehol som sa smerom k dverám do terminálu. Vnútri som prebehol cez rad cestujúcich čakajúcich na otvorenie brány pre nástup. „Čo sa to deje“ zakričal ktosi. Nevšímal som si ho, predral som sa dopredu a vykopol dvere. „Belitko, kde si!“ zakričal som. „Hneď za tebou, povedal s úsmevom. Ešte som neletel... To bude paráda!“
Na štartovacej dráhe stála jediná wywrena, čakajúca na pasažierov. O jej krídlo sa opieral nástupný rebrík. Po ňom som vybehol hore. Beledura som položil na zem pod ním, pretože s ním by som nevyliezol. Vošiel som do kabíny pre cestujúcich, a zamieril k priechodu do pilotnej kabíny. Priložil som pilotovi ku krku dýku. „Tak, okamžite sa priprav na odlet“ povedal som. Očividne sa so mnou nechcel hádať, tak sa zmohol iba na: „A kam si prajete letieť pane?“ „Temný Raj!“ rozkázal som. Do kabíny vtrhol Belitko. „Rin, máme problém, nedokázal som ho vyniesť hore.“
Rýchlo som sa vrátil do sekcie pre pasažierov, utekal som uličkou lemovanou sedadlami. Vybehol som von na wywrenino krídlo. Srdce mi začalo tĺcť ako o život. Na pristávaciu plochu sa vovalilo zo tridsať ťažkoodencov v plnej plátovej zbroji, vyzbrojení lukmi, kušami, oštepmi, mečmi a sekerami. Strelci sa rozostavili do výhodných pozícií a namierili zbrane na chudáka Beledura, ktorý sa pozviechal, kľakol si v svojej zakrvavenej róbe na kolená. Zrazu vzduchom zaburácal magicky zosilnený hlas: „Tu je poručík Garreth. Máte päť sekúnd, aby ste sa vzdali a dali ruky za hlavu, inak budete zabití!“ Beledur na mňa zdola žmurkol, a hlavou naznačil, aby som robil to čo on. Zakričal som na Belitka, nech nevychádza, a nech sa pilot pripraví na okamžitý odlet, keď dostane znamenie. Kľakol som si, a ruky som si dal za hlavu. Beledur si dal tiež ruky za hlavu. Vojaci sa k nám začali pomaly približovať, no neprestávali na nás mieriť. Všimol som si, že Beledur nenápadne luskol prstami, a v ruke za hlavou sa mu objavila malá fľaštička obsahujúca nejakú striebornú zmes. Zahnal sa rukou, no skôr ako ju stihol odhodiť, jeho hruď prebodlo zo päť šípov. „Nieeeee!“ zakričal som. Beledur už nemal silu na poriadny vrh, no zotrvačnou silou mu vľaška vykĺzla z dlane, a dopadla zo dva metre pred ním.
Potom nastal oslepujúci záblesk. Skríkol som od strachu a prekvapenia, videl som iba snehovú bielobu. Podľa kriku tam dolu usudzujem, že vojaci ju videli tiež. V momente, kedy sa fľaška rozbila sa wywrena splašila. Zavrtela bokmi, čo malo za následok moje vpadnutie naspäť do chodby medzi sedadlá. To mi podľa všetkého zachránilo život, pretože o sekundu neskôr wywrena vzlietla.
Kým sa nám podarilo opustiť vzdušný priestor Pelenorského letiska, wywrena bola chvíľu vystavená ťažkej paľbe, keďže účinok Beledurovho oslepujúceho záblesku trval kratšie, ako by bolo potrebné. Keď sa mi zrak vrátil do normálneho stavu, chcel som pohroziť pilotovi, aby nás zaviedol do Temného raja. Ten bol už však mŕtvy. „Musel som ho zabiť, chcel nasilu pristáť. Zabili by nás.“ povedal Belitko. „No, ale dúfam, že vieš pilotovať, inak bohvie kde skončíme.“ „No...“ začal, „ak sa nemýlim, táto wywrena štandardne lieta do Temného raja. Určite si pamätá cestu a letovú trasu. Wywreny sú múdre, čo sa tohto týka. Pilot je tu viac – menej iba do počtu.“ dokončil myšlienku. „V poriadku. Ale mám dojem, že jej poškodili ľavé krídlo, ešte nad letiskom. Mal by si sa na to ísť pozrieť.“ navrhol som.
Po pár minútach sa Belitko vrátil, a vyzeral ustarostený. „Krídlo je skutočne škaredo zranené. Môžem ho čiastočne opraviť za letu. Poznám kúzlo In Mani. Je slabé, no na veterinárny zákrok za letu zabudni. A pristáť by som teraz, na Mordorskom území nechcel.“ Hm... sme nad Mordorom. To je vlastne dobre, letíme správnym smerom, pomyslel som si. „Rin Tin Tin?“ povedal Belitko, potom sa zarazil „Ako dlho trvá let k vám?“ „Štandardne pätnásť hodín.“ odvetil som. „To krídlo vyzerá zle! Budeme to musieť stihnúť za desať!“ nástojil.
Wywrena sama cítila, že krídlo nie je v poriadku, tak sama mimovoľne pridala a hnala sa podstatne rýchlejšie. Po siedmych hodinách letu sa za nami na horizonte objavili Gondorskí drakoletci. Stíhači. Doháňali nás. Prvý si ich všimol Belitko. „No, tak teda také jednoduché to mať nebudeme, ako som si pôvodne myslel.“ povie a siahne po svojom luku. Páli menej presne, ako v Stredozemi. Všimol si to a povedal: „Tak, som mimo moci svojich bohov. Nie som taký presný a vrtký. Cítim to. Dúfam že ma vaši bohovia privítajú srdečne. Akých tam máte bohov?“ Hlas sa mu triasol. Nedokázal trafiť minimálne tretinu šípov, ktoré vystrelil. „Nechaj, nech sa priblížia“ navrhol som mu, „potom ich ľahšie trafíš!“ Spravil tak, ako som mu povedal, prikrčil sa pod okienkom medzi sedadlami a počkal na moment, kedy budú v dobrej vzdialenosti. V momente, kedy spustil paľbu po drakoch, spustili aj oni paľbu po wywrene. Tá zarevala od bolesti, a začala klesať. Nie veľmi, ale bolo jasné, že toto je jej posledný let. Kým Belitko zabil posledného zo strelcov na drakoch, wywrena ledva mávala krídlami . Draky, bez letcov pridali a preleteli okolo nás. Asi im ich navigačný zmysel vraví, že pevnina je bližšie týmto smerom. A naozaj, keď som sa pozrel na horizont z pilotnej kabíny, v diaľke medzi oblakmi bolo vidno tmavé siluety pobrežia. Ťažko povedať, ktorá časť západného pobrežia to bola, už sa medzičasom takmer zotmelo.
„Jeeej!“, kochal sa Belitko, „tak takto ďaleko od domova som ešte nebol. To je úžasné... Nádherné lesy...“ Lesy?! Zarastený terén? „Pripútaj sa Belitko, ak doplachtíme až k pevnine, bude to tvrdé pristátie. Yewské lesy sú húževnaté. Wywrenu to isto zabije...“povedal som. „Tá je mŕtva, už tri minúty nemáva krídlami. Len som ťa nechcel znepokojovať Rin.“ odvetil. Pozrel som sa von oknom, a skutočne. Krídla plachtia zotrvačnou silou. Bol som vystrašený a užasnutý zároveň. Žasol som nad týmto majestátnym tvorom, ktorý nás na svojom chrbte zachránil, zahynul a stále nás vezie. „Povedal si Yewské lesy,“ ozval sa Belitko, „Yew je nejaké mesto?“ spýtal sa. „Nie, je to... no veď uvidíš... podľa mňa sa si tu bude páčiť“ povedal som cez zaťaté zuby. O pár sekúnd „pristaneme“.
Ticho. Tma. Ticho. Hlas. V diaľke. Čoraz bližšie. Čoraz silnejšie. Mykanie a pleci. Hlas je čoraz jasnejší. Až mu napokon porozumiem.
„Rin Tin Tin! Rin Tin Tin! Zobuď sa! Hurá! Už som myslel že... Tu máš, napi sa...“ Nado mnou sa skláňal Belitko. Samá modrina, krvácal, no živý. Všetko ma bolelo. Takže žijem aj ja. To je dobre. Alebo nie? Cítim, že mám zlomenú ruku. možno aj obe nohy. Opriem sa o lakte a porozhliadnem sa po okolí. Dvadsať metrov odo mňa leží mŕtve telo wywreny, kabína pasažierov a pilota je roztrieskaná na kusy. Pozriem sa na druhú stranu, a vidím široký pás polámaných stromov, ktoré nám poslúžili ako pristávacia dráha. „Môžes vstať?“ spýtal sa ma., no skôr, ako som mohol dopovedať, zablyslo sa, a vedľa nás sa zrazu zhmotnila postava. V zlatej róbe vyšívanej slnečnými lúčmi. Do očí jaj nebolo vidieť kvôli kapucni. O moment neskôr sa k nej pripojila ďalšia postava, tá však mala snehovo-modrú róbu. „Keď sa zjavili, prestal fúkať vietor, stíchli vtáky a spolu s nimi aj všetky zvuky noci a nad hlavami žiarili hviezdy, ako som ich ešte nikdy predtým nevidel. Belitko sa ku mne obrátil. „T-t–to s – sú.. To sú...“ nevedel poriadne rozprávať. Prikývol som. Postava v zlatej róbe sa usmiala. Vtedy som ich oboch spoznal. Tie postavy. Sofia a Acarus. „Vidíme, že k nám zavítal hosť... a zďaleka...“ začala Sofia. „A srdce má čisté, plné očakávania...“ doplnil ju Acarus. „Ó najvyššia, naprav moje zničené kosti, aby som si pred tebou mohol kľaknúť. Zbav svoju ovečku utrpenia.“ prehovoril som. Som pevne rozhodnutý za Belitka prosiť. Nesmú ho poslať späť. „Nemusíš nič hovoriť, nezahubíme ho“ otočila sa Sofia ku mne a mávla rukou. Všetko zlomené sa razom napravilo, modriny zmizli, rany sa zacelili. „Ďakujem“ kľakol som si na koleno. „Máte za sebou dlhú cestu, no tvoj priateľ musí prejsť... nazvime to.... školením. Predsa len, je z ďaleka. Nebude to trvať dlho. No dovtedy, choď, vráť sa k svojim.“ povedal Acarus. Otočil som sa k Belitkovi, ktorý bol napol užasnutý, napol vystrašený. „Keď bude po všetkom, predstavím ťa Ochrancom. Tým Ochrancom. Poviem im o tvojich statočných činoch. Postaráme sa o teba. Pretože to, že si vo vlastnej zemi štvancom, je čiastočne moja chyba.“ „Už je čas!“ súri Sofia, a chytila Belitka za ruku. Všetci traja sa rozplynuli na vzduch. „Ako ho ale nájdem?“ zakričal som , ani neviem na koho. Odniekiaľ z diaľky sa ozval Acarusov hlas: „Neboj sa. On nájde teba.“
Prikradol sa k hradu. Nikde sa nesvietilo. Nechcel zobudiť kamarátov. Vypytovali by sa, a musel by odpovedať na milión otázok. Na to teraz nemal síl. Špinavý, ubolený, unavený, hladný, roztrasený z udalostí z posledných dvadsiatich hodín. Po špičkách docupkal ku svojej komnate. Vkĺzol dnu. Je to tu tak, ako to tu nechal. Doknísal sa k posteli a padol na ňu. Zacítil starú známu vôňu prášku, v ktorom Katy s Mandarinkou perú prádlo. Uvoľnil sa. Usmial sa. Od ucha k uchu, prevalil sa na chrbát a zavrel oči.
Je doma.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár