Vzal som ho do dlane, a pozorne si ho prezrel. Nemám ani tušenie, z
akého stromu môže pochádzať. Trošku ho požmolím prstami, je vlhký.
To asi z rosy, čo ráno bola. Teraz už však bolo sucho. Milujem suchú
jeseň. Príroda sa pripravuje na spánok, hýri farbami. Teda, aspoň lesy.
Prial by som si, aby ostali hnedé po celý rok. Milujem jeseň. No nie
keď prší. Vtedy sa mi hnusí čo i len nos z domu vystrčiť. Jesenný dážď
nie je príjemný, ako letný. V lete je teplo. Keby pršalo, nestál by som tu
a nečakal na Romana a Borisa. Ale neprší. Je dokonalý deň. Nie je teplo,
nesvieti slnko, no nie je ani zima. A je sucho.
Včera volal Roman. Zasa má „baliace obdobie“. Zoznámil sa cez
internet s nejakým dievčaťom. Písali si skoro dva týždne. Zavolal ju von
- na prechádzku. Prečo však zavolal mňa a Borisa? Jednoducho preto,
že sám je bez akéhokoľvek náznaku sebavedomia. Potrebuje mať pri
sebe niekoho z kamarátov, ako totem, ktorý mu dodáva odvahu.
A keďže nás volal oboch - iných kamarátov nemá- musí mať naozaj
v gatiach.
„Nazdar Mirec!“ vytrhne ma z myšlienok Borisov hlas. Otočím sa
a vidím, že nesie plnú náruč smetí. Hodí ich do smetného koša,
ktorý napriek tomu že vyzerá novo, je celý popísaný. Fixkami.
Rovnako ako celá táto zastávka MHD. Pokrútil som hlavou. Všimol si
to a usmial sa.
„Myslel som, že ti to už nevadí.“ povedal a vylovil z vrecka na rifliach
mobil, aby skontroloval čas. Každú chvíľu by tu mali byť. „Som zve-
davý, ako to dopadne.“ podotkol. Viem presne, ako to myslel. A
tiež som sa nad tým zamýšľal. Už od včera. Roman má na balenie diev-
čat svojské metódy, ktoré berie bohvie odkiaľ. Netreba dodávať, že ani
jedna nezabrala. No to ho však neodradilo a ani za ten svet si nechcel
dať poradiť. Asi by som nad tým rozmýšľal do Romanovho príchodu,
no Boris začal skákať na jednom mieste, ako keby preskakoval imagi-
nárne švihadlo. Nekomentoval som to, na takého jeho výbuchy hyper-
aktivity som už bol zvyknutý.
Autobus zastal, a vystúpil z neho Roman. Vyškerený, od ucha k uchu,
žul žuvačku a pri tom otváral ústa ako krava keď žuje seno.
„Seruuus Mireeec! Nazdar Boris!“, podáva nám obom ruky. Zašmátral
rukou vo vrecku na nohaviciach, a vytiahol vreckovku. Očistil si ústa,
potom sa nás spýtal: „Nie som špinavý okolo huby?“ Krútime hlavami.
Poobzeral som si Romana, a usúdil som, že s mastnými vlasmi, pachom
od potu a tvárou plnou vyrážok mu môže byť srdečne jedno, či má
alebo nemá špinavé ústa. Popri ňom vyrezal lepšie aj Boris (ktorý stále
neprestal skákať) so svojou strapatou hrivou a deravým tričkom.
„Tak, kedy príde tvoja kamarátka?“, nevydržal som už.
„O... Už tu mala byť!“, zdvíha hlavu od hodiniek a pozerá na koniec
ulice, odkiaľ by sa mal každú chvíľu vynoriť autobus. Potom dodal:
„Ale nepríde sama, keď som jej napísal, že idete so mnou aj vy, tak že
aj ona si zavolá, oné, toto... kamošku.“
Zastávka sa ponorila do ticha, zahľadel som sa na hnedý les, ktorý bol
od zastávky čo by kameňom dohodil a ponoril sa do myšlienok-
nemyšlienok.
„No konečne!“ ozval sa Roman a spľasol rukami. Na zastávke zastal
autobus. Vystupuje z neho staršia pani s nákupom, a dve pekné
blondínky. Nasleduje rýchle predstavovanie. Roman podáva obom
dievčatám ruku, potom im podávame ruky my. Romanov „budúci úlovok“
ako ju sám nazval, sa volá Veronika. Jej priateľka sa volá Janka. Obe sú
štíhle, s dlhými nohami a samozrejme, s dlhými vlasmi. Typické mestské
pipky, teda aspoň na pohľad. Nechcem ich súdiť dopredu, mať predsudky.
No aj tak ich mám.
Po predstavovaní stojíme ticho, v rozpakoch na zastávke.
„Tak... pôjdeme dakam?“, spýta sa Veronika s úsmevom. Pozeráme jeden
na druhého. Potom všetci na Romana, keďže to on všetko zorganizoval.
Ten keď vidí, že sa naňho pozerá toľko očí, začne byť nervózny, a začne sa
mu triasť hlas. Nesmelo navrhne, aby sme šli do starého kameňolomu.
Kameňolom to nik nevolá, ľudia odtiaľto to volajú Baňa. Prečo? Neviem.
S návrhom súhlasíme. Keď vchádzame do lesa, Roman sa začne baviť s
dievčatami. Zrazu ho nespoznávam... Ten Roman, ten Roman, ktorého
poznám, bol zrazu preč. Nedokážem zopakovať, čo im hovoril, a o čom,
no nahlas hovoril úplné somariny. Tak napríklad, reč sa zvrtla k počíta-
čovým hrám. Keď Roman zistil, že obe dievčatá nimi absolútne opo-
vrhujú, vyhlásil, že sú tá najväčšia hlúposť na svete. Povedal to ten istý
Roman, ktorý pri hrách trávi dve tretiny voľného času. Poslednú tretinu
zrejme trávi chatovaním s dievčatami, ktoré o ňom zrejme v skutočnosti
nevedia nič. Tak, ako Veronika. Ktovie, čo jej narozprával.
Keď som to už nemohol počúvať, naschvál som začal zaostávať, aj tak
sa s nami nebavili, akoby sme tam ani neboli. Na druhú stranu, ani mne a
ani Borisovi to nevadilo.
„Šašo“, zamrmlal som si popod nos. Boris, ktorý akurát pobehoval okolo
mňa a v ruke držal prázdnu konzervu od bohviečoho, to počul. Usmial sa.
„V pohode. S Romanom sa oplatí už len pre takéto zážitky kamarátiť.
Veď deň sa ešte neskončil, ešte sa niečo stane, ja to cítim v kostiach“
povedal žartovne a odbehol zdvihnúť prázdnu fľašu, podľa tvaru
tipujem, že v nej bol alkohol, etiketu už nemala. Nechám Borisa Borisom
a kochám sa hnedým lesom. Hnedá sa mi nikdy extra nepáčila, no hnedý
les, na jeseň, to je rozprávka. Ako malí sme sa sem často chodili hrávať,
keďže bývame neďaleko. Poznáme sa už dlho, no akoby stále nie dosť
dlho.
Čo nevidieť sme prišli ku kameňolomu. Už roky je to tu pusté, ľudia
si sem chodia opekať a tak. Dokonca sem vedú aj turistické značky.
Roman s dievčatami ako prvý, stále im tlačiac do hlavy svoje
fantasmagórie, a ony sa celou cestou chichúňajú. Ach, dievčatá...
„Mirec, pomôž mi prosím!“ ozve sa mi za chrbtom Boris. Má opäť plnú
náruč smetí, a už mu padajú na zem.
„Nie Boris, musím si odskočiť“, povedal som, a ani som nemusel klamať.
Môj močový mechúr sa už hodnú chvíľu dožadoval vyprázdnenia. Zamieril som
teda medzi stromy, Boris sa pobral smerom k Romanovi a dievčatám.
Rozopínam si zips, keď v tom počujem krik. Nie krik, hádku. Dievčaťa s
chlapcom. A je to tu, prebehne mi hlavou. Rýchlo zapnem zips a rýchlym
krokom sa vraciam s skupinke. Keď stojím pri nich, Veronika kričí na
Romana, ktorý ju drží, aby neodišla, že je trápne prasa. Pustí ju až vtedy,
keď sa k nemu otočí a vylepí mu facku.
„No tak! Zlatko! Obaja vieme, že ma chceš!“ zakričí za ňou. Ona sa však
ani neobzrie. Janka ju sa znechuteným výrazom tesne nasleduje.
„Chytil ju za zadok.“ povedal Boris, a začal sa rehotať. Začal som sa aj
ja. Úprimne, od srdca. Komu niet rady, tomu niet pomoci, pomyslel som si.
A Boris mal pravdu, s Romanom sa pre takéto momenty skutočne kamarátiť
oplatí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár