Začal som sa v duchu preklínať za to, že som si nevzal nepremokavú obuv. Vedel som síce dosť dopredu, že budem musieť stráviť celú noc v lese, no nenapadlo mi nejako poriadne sa na tento „výlet“ prichystať. Mama nám nabalila jedlo a termosku s čajom. Všetko sme už dávno zjedli, teraz sme iba ticho čakali na svitanie. Keby som si aspoň mohol pospať. Lenže do mokrej trávy a studenej rosy sa mi hlavu dávať nechce. Och, čo by som teraz sal za vankúš. Alebo aspoň vankúšik. Pod bradou mám pažbu otcovej pušky, no tá je nesmierne tvrdá, a už ma z nej bolí brada, ako mám na nej položenú hlavu. Dúfam, že mi tam neostane modrina! To by tak vyzeralo... Otec, ten sa ani nepohne a dokonca by som mohol prisahať, že medzi hlukom a šumom nočného lesa počujem jeho tlmené chrápanie.
No čo, otec je zvyknutý, takto pytliači už od nepamäti. Mama sa na to hnevala a vyslovene mu zakázala ma brávať so sebou. Bojí sa, že raz skončíme vo väzení. Alebo s poriadnou pokutou. No pytliačina je pre otca vášeň, a ja to tak nejako chápem, a rešpektujem. Ale mňa osobne rozhodne neteší, že tu musím mrznúť. A nielen to! Z duše sa mi protiví zabiť živého tvora. Hmyz je výnimka. Ten nemá rád nikto. Otec ma však chce asi namotať na tento jeho koníček, tak mi dal tú „česť“ zastreliť si svojho prvého jeleňa, vraj so statným parožím. Raz ročne týmto revírom vraj prechádza nádherný, košatý dvanástorák. Vie, kde a kedy je ho vidieť, je to počas východu slnka. Čo bude čoskoro, no bojím sa, aby som dovtedy nezamrzol. Z prstov mám mrazené rybie prsty. Keby aspoň nebola tá prekliata rosa.
Z myšlienok na teplú posteľ ma vytrhne otcov hlas. „Poď sem, ale potichu!“ zasyčí. Plazím sa s puškou v tráve smerom, z ktorého som počul otcov hlas. Pripadám si ako nejaký vojak –na manévroch. „Pozri sa!“ ukázal rukou smerom ku kopcu na horizonte, keď som sa priplazil až k nemu. Celý les mal členitý terén, ale tento kopček vyzeral ako plešatá hlava, patriaca nejakému starému deduškovi s pozostatkami snehovo bielych vláskov. Rástlo na ňom iba pár stromov a jeden jediný krík. „Čo tam mám vidieť?“ zašepkal som podráždene. „Neboj sa,“ povedal, „až uvidíš tú nádheru. A to parožie sa ti bude v izbe nádherne vynímať!“ odvetil. V tom mal síce pravdu, také parožie by urobilo na kdekoho dojem, ale stále mi to bolo proti srsti. Medzičasom obloha za kopcom začala šedivieť, belieť, potom červenieť. Začal som rozpoznávať tvary a farby, ako slnko vychádzalo. Otec mi vzal pušku, a namontoval na ňu ďalekohľad. Kopček, na ktorom sa chodí jeleň napájať do bystrinky, ktorá na ňom pramení, je v skutočnosti omnoho ďalej, ako sa zdalo v tme. Mám nutkanie sa ho spýtať, že prečo dnes. Prečo dnes, keď je vlhko a zima, prečo nie inokedy. Ako vie, že presne dnes tu jeleň bude, a potom až o rok? Sú jelene sťahovavé? Kočovné? Alebo snáď iba tento... ? Z myšlienok ma vyruší pohyb. Cez ďalekohľad na puške vidím, ako niečo tenké a dlhé kmitá a rastie na horizonte, na kopčeku. Sú to parohy, ktoré rastú tak rýchlo, ako rýchlo kráča do kopca dvanástorák. Nasleduje ich hlava. „Už je tu!“ pošepnem otcovi. „Áno, vidím ho.. Nie je nádherný?“ rozplýva sa. Je. Skutočne, je nádherný. Znovu sa zahľadím cez ďalekohľad po tom, čo otec nabije pušku. Sledujem ho v mieritku, ako stojí na kopčeku a vetrí okolo seba. Na okamih sa naše pohľady stretnú a mne sa roztlčie srdce. Bije ako o závod. Ešte som nikdy nič nezabil. Nič, čo by bolo väčšie od osy. „Opri si pažbu o rameno, lakeť si opri o zem“ radí mi otec. Prásk! Guľka preletela jeleňovi medzi parožím. Na zlomok sekundy zamrzol na mieste, potom odbehol. O dve sekundy bolo po všetkom. Po jeleňovi ani stopy. Akoby tu ani nebol. Otec kľaje...
„Ako si ho mohol netrafiť? Či.. Áno, áno... Ale ak si si nebol tou ranou istý, mohol som vystreliť ja...“ vraví mi otec, keď sa vraciame domov, „ja by som ho určite dostal“. Veď práve, pomyslel som si. Veď práve... Keď už nič iné, jeleňovi som o rok predĺžil život.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár