Leto 2007 nebolo ani tak ničím zvláštne alebo čo. Nezažili sme nič také veľké, ako sedenie na polícii, úteky, nočné žúry ( pravdupovediac, po tomto ani netúžim), ale to leto bolo skvelé. Väčšinu sme presedeli na schodoch pred panelákom, ale bolo nám fajn. Smiali sme sa, rozprávali, smiali, zas sme sa smiali... a keď prišla hodina večerná, v ktorej sa trebalo pobrať domov, vyvolávali sme mamkám že: .. Mááámíííí??? o pol hodinku som dooooomaaa heeej???" Sem-tam basketbal, sem-tam hokej, sem-tam Šírava... nič výnimočné, ale každý deň sme zažili niečo na čom sme sa zasmiali... a večer keď sme sedeli na našich schodoch, bolo nám dobre.
Počas uplynulého školského roka sa zmenilo veeeeeeeeeeľa. Ale, ptoom akoby sa to všetko napravila, možno aj zlepšilo. Akoby sme sa všetci zmenili. Možno aj preto som od tohto leta očakávala tak veľa. Že budú samé chatovačky, stanovačky, opekačky, potulky mestom, večerné vysedávanie na schodoch... Aj to bolo, len.. akosi mi potom pri večernom vysedávaní na schodoch nebolo tak ako pred rokom. nebolo mi zle, ale nebol to ten pocit čo kedysi... nebolo mi dobre.
A ja tu teraz tak sedím, na stole predo mnou mi stojí citrónová Bonaqua, a spomínam na to či som niečo spravila zle, že toto leto také nie je. Ale je to tým že každý bol niekde preč? Alebo tým že už sme "veľkí"? Alebo tým, že až teraz sa ukazujú pravé priateľstvá a nepotrebujeme byť toľko s tými s ktorými sme pred rokom zažívali toľko zábavy? Stačia nám tí najbližší?
Veľmi mi to chýba.. Chýbajú mi tí všetci, s ktorými som sa vedela zasmiať najlepšie, a pri ktorých som mala pocit, že život nie je až taký drsný, a že s úsmevom na tvári sa dá zvládnuť oveľa ľahšie...
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár