Sadli sme si na tribúnu a popritom, ako sme fajčili cigarety, som mu odhalila, čo trápi moje boľavé srdiečko. Nostalgia po starých časoch, keď sme takmer denne chodili na teraz prázdne multifunkčné ihrisko a vedeli sme sa zabaviť aj bez omamných látok. Dnešný večer si budem pamätať...Pretože, keď som M-ovi napísala, že mi je smutno, hneď sa chcel stretnúť a išiel so mnou, kam som si želala. A ako sme tam tak sedeli, cítila som prítomnosť môjho najlepšieho priateľa, takého, akým bol predtým. Objímal ma, komunikoval so mnou, hovoril jemným a prívetivým tónom, na aký som bola pri mojom najlepšom priateľovi zvyknutá kedysi. Ten tón mi pripomínal môjho ocka. M. mi dodal nádej slovami plnými optimizmu, ktorý som ja akosi strácala...
Pokúsila som sa mu priblížiť moje pocity, aj keď sa mi to ťažko opisuje. Nostalgiou som si istá. Niekedy ju pociťujem iba kúsok, inokedy na toľko, že mi vyjdú slzy pri hocakej fotke, alebo pesničke, ktorá mi pripomína určité obdobie. Chcela by som sa aspoň na chvíľu vrátiť a prežívať tie dni, keď tu ešte bývala Vivien (moja najlepšia priateľka) a takmer každý deň sme ako partia chodili hore na ihrisko. M. so mnou zdieľal tieto pocity. Tiež by sa rád vrátil v čase. Zo žartu som povedala, pre aké veci by som sa vrátiť nechcela. Môj vzhľad, keďže som vtedy bola tak trochu bacuľka, M. chodil s dievčaťom, ktoré celá partia trpela len kvôli nemu a ja som bola zamilovaná do Jacka, naňho škoda plytvať slovami...Ale tieto veci mali tiež svoje čaro a robili to obdobie výnimočným. Všetko by som to predýchala len, aby som mohla mať opäť 14 rokov. Ach, hovorím, akoby som mala väčšinu života za sebou...
Ďalej, som paranoidná ohľadom toho, že sa mi ľudia vyhýbajú alebo ich strácam.
Tiež ma niekoľkokrát behom dňa z ničoho nič prepadne pocit úzkosti...že mi je tak kurevsky smutno. Vtedy sa snažím usmievať najviac, ak je okolo mňa veľa ľudí.
Inokedy sa mi do ničoho nechce, no na druhej strane sa neskutočne nudím a chcem niečo robiť...Toto ma väčšinou prepadne, ak dlho sedím doma.
Chcela by som sa viac smiať. Mať záchvaty smiechu a robiť také spontánne blbosti ako v ten deň, keď sme si zmysleli, že sa vkradneme do mojej starej škôlky a ukradneme slnečnicu spred domu nejakých dobrých ľudí, ktorí bývajú na tej istej ulici čo ja.
A pill to make you numb. A pill to make you dumb. A pill to make you anybody else. But all the drugs in this world won't save her from herself.
A potrebujem spoločnosť ľudí...no nechcem byť na nich závislá. Ale čokoľvek je lepšie, než byť sám.
Ako sme dofajčili, vytiahol z vrecka balíček žuvačiek, že ma na jednu pozýva. Tak som si vzala, keďže sa na mňa tak pekne usmieval. V tej chvíli som bola neskutočne rada, že ho mám a začínala som veriť na príchod ďalších krásnych dní.
Denník
Komentuj
7 komentov k blogu
1
007andy
16. 8.augusta 2016 23:53
ach zas ta nostalgia ? :/ ale pekny pribeh.
4
@antifunebracka kiežby som nemala a nemusela by som byť v mysli väčšiny ľudí zaškatuľkovaná ako búriaca sa pubertiačka, čo sa hrá na frajerku a myslí si, aká je dospelá...človek môže mať aj 32 a správať sa ako detinský primitív. Ale tvoj názor je v poriadku, veď je tvoj a ako som povedala, väčšina ľudí má rovnaký
Napíš svoj komentár