Keď som dnes išla opať raz sama vlakom, cítila som sa taká... zraniteľná. A to neznášam. Omnoho lepšie by som sa cítila, keby som na sebe mala slnečné okuliare, ľudia by mi totiž nemohli vidieť do očí. Ale kedže ich vo vlaku väčšinou nemám, stále mám pocit, že sa na mňa niekto pozerá. Že mi niekto sleduje oči - a keď sa naňho pozriem rýchlo uhne pohľadom. Paranoja? Nepopieram...
a ďalší bod, prečo nemám rada cestu vlakom. Nikdy neviem, kam sa mám pozerať. Keď sa pozriem tam - nejaká staršia pani s malým dievčatkom sa na mňa pozerá ako na vrahyňu, keď sa pozriem inam, tak si ma nejaká mladá baba premeriava. A tak priblbo hľadím von oknom a hlavu mám v neprirodzenom uhle, počom ma krk neskutočne bolí, ale mám dobrý pocit, že som na nikoho nezízala.
Keď som bola malá, tak mi rodičia natlačili do hlavy, že pozerať na cudzích ľudí je neslušné. A tak sa na cudzích ľudí ani nepozerám. Lenže to očakávam aj od druhých a tým očividne nevadí, že sa pod ich zrakom cítim nepríjemne. A tak som s veľmi nepríjemným pocitom, bolesťou v krku a slúchatkami na ušiach nejako prežila tie štyri nekonečné hodiny cestovania vlakom... a opať raz vravím: Už nikdy viac...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mirkova
28. 2.febuára 2010 22:21
som v tomto ako Sheldon - ja vlaky úplne zbožňujem
Napíš svoj komentár