Spomínam si na pár búrok, ktoré boli dávno, pred niekoľkými rokmi. Búrok som sa vtedy bála. Neznášala som to hnusné klopkanie kvapiek o parapetu, kvôli ktorému som nemohla spávať. A blesky? Úplná hrôza. Až neskôr sa mi začali páčiť. Chodila som vtedy s dedkom na balkón a on mi prezradil, že keď budem počítať, koľko sekúnd trvá kým sa ozve hrom po blesku, zistím ako ďaleko blesk udrel. Neskutočne sa mi to páčilo a bola som nadšená, keď som narátala do 16, rovnako, ako keď som mala blesk "pred nosom".
A rada som chodila von keď pršalo. Len tak v svetri a s farebným dáždnikom. Samozrejme, že som z toho mala potom problém, ale keď ja som to mala tak rada. Ale to bol len dážď. Do búrky by som si len tak nevyšla. Bála som sa ich napriek tomu, že sa mi búrky páčili.
Ale teraz, teraz som už búrku dlho nezažila. A znovu by som sa jej chcela báť. Báť sa tých strašidelných bleskov tam vonku a sledovať ako kvapky padajú na sklo a potom ešte nižšie, až zmiznú. A počúvať to rytmické klopkanie kvapiek. Je to zvláštne, ale áno, chcem búrku. Hneď!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár