Zastala som niekde v strede izby. Damon teraz sedel na jedinej stoličke v miestnosti a prezeral si ma. Zaraz bol pri mne a vdychoval moju vôňu. A potom zvedavo naklonil hlavu a na tvári sa mu rozhostil úškrn. "Bojíš sa ma?" spýtal sa. "Áno." povedala sm šeptom. "Nemáš prečo." povedal, tentoraz s naozajstným jemným úsmevom. Zamračila som sa.

Ako že nemám prečo? Veď pred ním utekám, len aby som si zachránila život. "Ale mám." namietala som podráždene. Damonov úsmev sa rozšíril. Chce sa so mnou hrať? "Vôbec si sa nezmenila. Stále ti niektoré veci nedochádzajú." Toto ma už naozaj prestávalo baviť, no aj tak som mlčala. Damon sa sklonil ešte nižšie k môjmu uchu. "Ja ťa nechcem zabiť." pošepol. "Nie?" spýtala som sa pochybovačne.

"Samozrejme, že nie." povedal a pozrel sa mi do očí. Tie jeho sa vpíjali do mojich. "A čo teda chceš?" vedela som, že Damon niečo chce, pretože on myslel hlavne na seba, až potom na druhých. Trochu sa odtiahol. "Už som ti to povedal. Teba." zamyslela som sa nad jeho slovami. Nemusel tým myslieť moju smrť. Mohol tým naozaj myslieť mňa. Ale prečo by to robil?

Plán s Elenou mu nevyšiel. Ona zomrela a post "kráľovnej temnôt" ostal voľný. A tak tam chce mňa. Mňa, náhradníčku, zástupkyňu. To som pred tým pre neho bola. "Ale ja nechcem teba." odvrkla som vzdorovito. Na chvíľu som mu v očiach zbadala hnev, no ihneď prešiel do pobavenia.

"Stále si taká trvdohlavá." Povedal veľmi, veľmi potichu a perami sa priblížil tak blízko k mojim, že som na perách dokonale cítila jeho studený dych. Už som nedokázala vycúvať. Už som nedokázala urobiť nič. Zase sa mu podarilo opantať ma.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
mirkova  30. 1. 2010 18:01
máš krásne pozadie, aj ja som Damonova fanynka, ale nikomu to nevrav
Napíš svoj komentár