"Ja už nie som Paula." povedala som priškrtene a v polovici vety mi od strachu preskočil hlas. Prečo som len nechala Erica odísť? Prečo som ho neprinútila aby tu so mnou ostal? Ale predsa, ako som mohla predpokladať že za mnou príde Damon? Nemohla. A preto som teraz taká vystrašená. Prebodával ma svojími svetlými očami, ktoré dokázali hypnotizovať a ja som pod náporom jeho sily sklopila zrak. "Vyzeráš stále tak isto. Ale lepšie." povedal príjemným zvučným hlasom a podišiel o malý krôčik dopredu. Auotmaticky som sa pohla dozadu, ale tváril sa, že si to nevšimol. Ja som vedela, že si to všimol. Stále sa usmieval. Nie to nebol úsmev, ale úškrn. A vôbec nebol pekný.
Zase som ustúpila a zvažovala som svoje možnosti. Veľa ich nebolo, vlastne skoro žiadne. Prvá, veľmi jednoduchá, bola čakať, či ma niekot zachráni. Veľmi nepravdepodobné. Druhá, snažiť sa utiecť. A to bolo prakticky nemožné. A tretia, skúsiť bojovať. Ale to je rozsudok smrti. Pre mňa.
"Ty vyzeráš úplne rovnako." strašidelne. Mierne som pootočila hlavou a snažila som sa odmerať vzdialenosť medzi mnou a oknom. Bolo na druhej strane miestnosti. Ešte lepšie. "Tak ako sa máš? Dlho sme sa nevideli." Samozrejme, že sme sa dlho nevideli, keď som sa sa práve o to celé roky snažila. "Skvele. Naozaj. A čo tu robíš? Myslela som, že si už na mňa úplne zabudol." nasucho som preglgla.
Úškrnok sa mu rozšíril. "Tak ma napadlo, že by som ťa mohol prísť navštíviť." Zle. Zle, zle, veľmi zle. Prišiel ma zabiť. Myklo mi kútikmi úst. Nemôže ma zabiť. Ale môže ma zničiť a toho sa bojím. "Skvele. Napríklad by som ti mohla predstaviť svojich nových priateľov." Damon sa zatváril odmietavo. To chcem počuť tú výhovorku. "Vieš, chcel som sa..." zmĺkol a zahľadel sa mi do očí."...porozprávať." Aha. To je skvelé. Rozprávať. Úžasné.
"Skvele. Nechceš ísť niekam von?" spýtala som sa v nádeji, že pred ľuďmi by ma nezabil. Ale nebola som si tým taká istá. "Ani nie. Som rád že som v teple." Pristúpil ešte bližšie. Musel si uvedomovať môj strach a úžíval si to. Ako kedykoľvek pred tým.
"Damon, pozri, ja som už začala nový život, prečo nezačneš ty? Neviem čo sa ti stalo, ale vždy to ide nejako inak. Môžeš sa pričleniť do nejakej komunity. Alebo..." začínala som panikáriť a tak som stíchla. Pobavene ma sledoval.
"Ale ja nechcem. Som rád sám. A čo ty iekoho si si našla?" povedal a veľmi pomaly sa ku mne plížil. "Nie." v podstate to bola pravda. Môj vzťah s Ericom bol...komplikovaný. "A ty?" spýtala som sa rýchlo aby nebolo veľmi dlhé ticho. "Nie. Aké skvelé. Mohli by sme sa dať zase dokopy." vyvalila som oči. "Ni...neviem. Ale prečo? Naše cesty sa už rozišli. Ja som išla inou cestou ako ty, Damon." Fakt ma ačínal opantávať strach. ČO ak ma zničí? Vráti sa niekedy Eric do môjho bytu? Určite áno. Nájde po mne niečo vôbec? To som nevedela.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mirkova
15. 1.januára 2010 16:41
sa mi to zatiaľ páči
Napíš svoj komentár