Tiekla krv.
A stále tiekla.
Až dotiekla.
A on sa napil.
Och, ako mu len chutila.
Už dlho po nej túžil.
A aký bol len smädný.
Ale smäd už zmizol.
A ostali len výčitky.
Hnusné, dotieravé výčitky.
A ešte smútok.
Pretože on tú ženu miloval.
Tú ženu, ktorá mu teraz ležala v náručí.
Bez náznaku života.
A s veľkými dvoma ranami na krku.
Okrem nich mala na krku aj malé jazvičky.
Lebo on už predtým okúsil jej krv.
A ona kvôli tomu nezomrela.
Ale teraz bola mŕtva.
Viditeľne mŕtva.
Všetko v tej miestnosti to dokazovalo.
Posteľ.
Krvavá.
Stena.
Krvavá.
Ďalšia stena.
Tiež krvavá.
Baldachýn.
Kedysi biely.
Ale teraz... červený.
Krvavo červený.
Prišlo mu zle.
To sa ešte nikdy nestalo.
Prišlo mu zle z krvi.
Ale krv ho živila.
Nemôže mu byť z nej zle.
Ale je.
A on vyťahuje spred krbu drevo.
Láme ho.
A tvaruje.
Až mu ostal v ruke iba podlhovastý drevený kôl.
Chytil ho do oboch rúk.
A zabodol do srdca.
Presne do srdca.
Tentokrát krv netiekla.
Iba spadol dozadu.
Na telo svojej milovanej.
Obaja boli mŕtvi.
Ona prvý krát.
Aj posledný.
On druhý krát.
Tiež posledný.
Ležali tam.
Upír a jeho milenka.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
emulienkaa
4. 4.apríla 2010 19:57
ojha..
Napíš svoj komentár