Pozerá spoza dverí,
upiera svoje kalné oči,
kradne kúsok z teba,
pomaly.
No bez neho sa všetko rúca,
rozpadá a mizne,
ako drobný prach,
zbytočne.
Drsným hlasom myšlienky šepká,
ty si len rukou prikrývaš ústa,
bojíš sa ich nazvať,
pravda.
Odvrátiš sa,
okolitému svetu úsmev venuješ,
i keď tvoje hnilé srdce,
kričí: Poď, tak vezmi si ma!
V chladnom tichu,
prichádza smiech:
som súčasťou teba,
veď Ty, si vlastne Ja.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár