V skutočnosti mi chvíľu trvalo, kým som jeho svet fantázie pochopila. Z detských snov som nevyrástla, ale akosi som na ne zabudla. Zabudla som na bubákov a na to, že deti nosí bocian a motýľmi možno maľovať výkresy. A on len tak sedel, usmieval sa a tým zastretým hlasom, v ktorom sa zračila vyspelosť, rovnako ako v jeho smutných veľkých, avšak detsky zvedavých očiach, mi rozprával o pomele a zoo. S detským nadšením.
Zamotal ma do toho sveta. Pomotal mi môj a mne sa to páči. Nechcem sa rozuzliť. Pod taktovkou hlasu Malého Princa objavujem krásu, na ktorú som dávno zabudla. Nedospelo poopične ležím v posteli a len počúvam. Len sa smejem.
Avšak Exupéry svojho Malého princa stratil. A ja viem, že ma čaká podobný osud.
Je slabý, chýba mu voda a jed od hada, ktorý ho uštipol, sa mu rozlieva v krvi. Možno preto je tak nadšený, preto si tak užíva pojašenosť detí. Vie, že už nemá mnoho času na objavovanie planéty Zem. Avšak nemá tú svoju planétu, kam by sa vrátil. Tento patrí sem. Tu má svoju ružu a tu chce žiť jeho ovečka.
Mám rada svojho Malého Princa.
Dúfam, že z jeho všetečných zvedavých otázok som správne pochopila, že Malý Princ má rád mňa.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
možno ma potešil aj fakt, že som si po dlhej dobe niečo prečítala a ono to bolo dobré.