2 sekundy k vecnosti

Nastastie sme, bohuzial, generacia, ktora nezazial vojnu. Poculi sme o nej v spravach, videli sme zabery v televizii, ale nikdy sme ju nezakusili na vlastnej kozi. A je to pradoxne nasa smola. Ked hovorite s ludmi, ktory si presli tymito casmi, mate pocit, ze sa naucili vazit si kazdej drobnosti a vsetko zle vnimat ako nieco pominutelne. A co ostalo nam? Nekonecna sebalutost pri vsetkom co sa nam stane. Pre keazdu kravinu, ktora nas trapi. Vyhladavame psychologov a psychiatrov, lebo nam umrel pes, lebo sme nemali dobry vztah s otcom, lebo sme dostali zlu znamku, lebo sme nespravili skusku, lebo som uz na 4 (!) pohovore a nevzali ma, lebo nas nebavi praca, vztah, skola, volny cas, zivot.... Lebo.... Sme uzliky absolutnej sebalutosti, ktora prekryva uz vsetky nase skutocne emocie, ktore by sme za normalnych okolnosti citili. A tak siroku paletu ludskeho zivota nahradzame jedinou mantrou:
smutok -> sebalutost
strach, obavy, neistota -> sebalutost
hnev, nenavist -> sebalutost

A co je horsie, tento toxicky odpad presiaka aj do nasich pozitivnych emocii. Uz sa nevieme tesit z noveho, lebo sa obavame, ze to dopadne zle. Sme roztrasene zvonkohry vo vetre nadopovane liekmy. Tiene osobnosti, ktorymi sme kedysi boli.

Prestanme sa skryvat za tento plochy obraz nasho osobnostneho reliefu a stanme sa znovu zranitelnymi pre nase vlastne pocity. Pre nase skutocne pocity. Prezivajme smutok z neuspechu a hladajme odhodlanie pokracovat v kazdom zlyhani. Pocitujme uzkost a neistotu z neznameho, ale vyhladavajme v zivote nove a radujme sa z kazdej prilezitosti.

„Cestujete do prace mlady muz?„ - pozeral na mna vo vlaku starsi pan. Mal som za sebou prebdenu noc a tato cesta vlakom na zaver nebola zrova to po com som tuzil. A uz vobec nie rozhovor s urozpravanym dedkom v kupe. „Ani nie, skor z dovolenky, na dalsiu dovolenku“, pousmial som sa pozeral do telefonu dufajuc, ze nebude pokracovat.
„Je dobre, ak mate pracu“ - zadival sa z okna - „ robte kym ste mlady, jedneho dna sa clovek prerobi a uz dalej nebudete vladat. Hitler vedel preco sluboval nemcom po ovladnuti sveta iba 40 rokov prazdnin a nie celu vecnost“
Prosim? Aky Hitler? Este stale sa bavime o praci? O com tento tu zas melie?
„Prepacte, Hitler?“, pozrel som na neho nachapavo.
„Ano, sluboval nemckemu narodu, ze ked dobiju svet, budu mat 40 rokov prazdniny. Preco iba 40 rokov a nie vecne prazdniny? Lebo vedel ze viac sa z nas nebude dat vyzmykat. Upracoval by nas vsetkych na smrt.“
Ked nie on, upracuju nas iny, pomyslel som si. Ale asi nemam chut s nim rozoberat temu nadnarodnych korporacii a nekonecnom financnom kruhu moderneho sveta v ktorom sme uviazli. A vobec, preco mi tu teraz vyklada nieco o hitlerovi!?
„Ked vypukla druha svetova vojna, bol som este chlapec, zazil som slovenske povstanie a boje s nemcami„ - na chvilu sa odmlcal.
Ah, shit, takze neprestane. Uz som vedel, ze toto bude pokracovat. Preco prave ja, nadaval som v duchu.
„Stacilo, aby stlacil spust o dve sekundy skor a dostal by som plnu davku do chrbta. Alebo keby som si nebol lahol uplne, ale iba si sadol“ - pozrel na mna a usmial sa - „ale netrafil“. Pozeral priamo na mna a usmieval sa. Tento clovek unikol smrti o par centimetrov a teraz, ked o tom rozprava sa usmieva?
„Kto spustil strelbu, aku spust?“, spytal som sa zacudovane.
„Ku koncu vojny, ked uz nemci ustupovali pred ruskou armadou, prechadzal som cez ulicu, ked spustili necakany nalet. Pilot v stihacke ma uvidel, urobil prudky obrat a mieril smerom na mna. Chcel som sa skryt, ale uz ma zbadal, tak som zacal utekat a skocil som za nevysoky krik, kde som si lahol na zem. Vedel, ze som tam, tak pokracoval v nalete a spustil palbu z gulometu. Prve gulky dopadli kusok predo mna, ako som lezal. Keby spustil palbu o dve sekundy skor, dostal by som plnu davku do chrbta a bol by som mrtvy. Alebo keby som nebol uplne lezal na zemi„ - rozpraval s veselou mimikou v tvari.
Wow, po tele mi presli zimomriavky.
„Myslel si ze ma zasiahol, nevidel cez ten maly krik. Smiechu som sa nezdrzal, ked netrafil“ - pozeral na mna a spokojne sa usmieval.
„Nemci robili necakane nalety na mesta. Spoluziak tak behal po ulici, ostatny kamarati sme sedeli v tieni pod budovou. Prisiel necakany nemecky nalet a zasiahli ho gulometom do chrbta. Bol na mieste mrtvy„
Neviem ci to bolo tou unavou, ci som bol v polospanku, ale z toho ako to rozpraval, z jeho uprimneho vyrazu som vedel vycitat take mnozstvo emoci, ze som sa myslou uplne premiestnil na tie miesta o ktorych rozpraval. Telom mi prechadzali zimomriavky a uvedomil som si, ze malokto z ludi, ktorych stretavam na ulici bol takto blizko smrti. Ze nevieme co skutocne znamena - bat sa o zivot. Jasne, pocuvame o tom, vidime zabery v televizii, ale nikto z nas to skutocne nezazil. Je to vzdialene. Je to ako porovnavat sex so sledovanim porna. Aj ked sa pojebete, dieta z toho nebude. Rovnako neucitime smrt sledovanim vecernych sprav na JOJ-ke.
„Mal som stastie“ - pokracoval - „bol som zvedave dieta, co vtedy nebola dobra vlastnost. Raz ma otec poslal so spravou hore na pilu. Prisne mi ale nakazal - povedat a naspat, neobzeraj sa a smykaj naspat! Vedel aky som bol, ze vsade pcham nos, kam nemam. Tak som isiel, povedal, otocil sa ako povedal otec, siel nazad domov. Vtedy sa prudko roztvorili dvere na stodole.“ - rozhodil rukami - „Jasne, ze som sa obzrel! Bol som zvedavy “ - do siroka sa usmial - „a hned som zabudol na otcove prikazy. Zo stodoly vysli dvaja nemecki vojaci a na ramenach niesli zida. Asi ho tak zbili, ze nevladal uz ani stat na nohach. Prislo mi ho luto, ako som sa tak na to dival. Preco to robili? Nechapal som to ako dieta a nechapem to ani ako stary muz“, oci sa mu zaleskly lutostou nad clovekom, ktoreho nepoznal a nikdy ani nestretol. Sedel som ako priklincovany a pocuval kazde slovo. Myslou som bol tam. Videl som stodolu, nemeckych vojakov, chlapca, ktory na nich pozera. „Luto mi ho bolo a vzkypel vo mne vtedy velky hnev. Jeden z nemcov ma zbadal ako na nich kukam. WAS! - skrikol na mna. A ja, ako som bol v tom hneve, tak co, pozeral som na neho a vyplazil som na nich jazyk“, vyplazil jazyk a pozrel na mna. Zasmial sa a ja s nim. „No ale, ako mal ten vojak okolo ramien pusku pustil toho zida, co ho niesli a zacal ju otacat pred seba. Nastastie, ako ju mal tesne okolo tela, zasekla sa mu o rameno“ - sklbal so sebou v sedadle a napodobnoval ako sa snazil pretiahnut pusku z chrbta pred seba. „Tak som sa dal na uteak. Zlakol som sa, ze ma zastreli. Bol som hlupy, ze som nepocuvol otca. Nastastie som vbehol do mesta a schoval sa do davu. Skryl som sa v bocnej ulicke a pozeral, ci ma nasleduje. Bal som sa, ze isiel za mnou a ze ma hlada medzi ludmi. Ze ked ma najde, ze ma zastreli. Ej, ako som si vtedy nadaval, ze som nepocuval otca. No a tomu som to radsej ani nikdy nepovedal“ - smial sa nahlas - „ten by ma zrezal za to“ - smial som sa s nim. „Dva krat som takto usiel smrti. Doslova utekal“ - zadival sa von z okna.

Hovoril este dlho. O zazitkoch po vojne o tom ako studoval o vsetkom co v zivote pochopil az z vlastnej skusenosti. Nikdy pred tym som nemal moznost zazit takto uprimny, nesileny a bezprostredny rozhovor. Uz je to par dni, ale este stale sa mi tie slova ozyvaju v hlave. Zanechalo to vo mne velmi silnu emociu. Este je skoro, ale myslim, ze to zmenilo aj moj pohlad na mnohe veci. A tak pozeram okolo seba a vidim 27 rocneho cloveka, ktory je na antidepresivach, pretoze prezil smrtelne zdrvujuci rozchod. Mladych, ktory sa boja postavit zodpovednosti, lebo maju pocit, ze este nezazili dost diskotek a zabavy. Neviem ake emocie mam k nim chovat. Pohrdat nimi nechcem, skor slepimi ich vidim, ako bludia v tme a zivia sa sebalutostou. Vystupme teda z nasich plochych tienov a uzime si naplno struktury nasich emocii.

 Blog

10 0 0 0 1

Komentuj

8 komentov k blogu