Ani nevie ako sa tu ocitol. Bolo to náhle, mal pocit, že sa všetko odohralo cez noc. Sedel vo vlaku a cestoval naspäť domov z krásnej trojtýždňovej dovolenky. Starý motoráčik ho viezol z Medzilaboriec do Humenného. Bolo pol deviatej večer, vonku tma a rozsvietené svetlo vo vnútri premenilo okná vláčika na tmavé zrkadlá. Pozeral by sa von, ale videl v nich iba seba. Jeho pohľad tak ostal izolovaný v malom vláčiku. Oči mu preskakovali z červených syntetickou kožou potiahnutých lavíc na sedenie, k tým pár cestujúcim, ktorý tam ešte s ním sedeli snažiac sa rozprávať a prekričať hlučné motory starého vlaku. Jediný krát, kedy sa jeho pohľad uprel von do priestoru bolo na maličkých zastávkach, ktoré boli osvetlené a lampy mu tak ukázali kúsok sveta vonku. Nie každá zastávka sa však mohla popýšiť vlastným osvetlením. Často to boli iba maličké búdky uprostred ničoho. Ak ste cestovali cez deň na jednej strane ste videli pole končiace až pod zdvíhajúcim sa lesom, na druhej pole s malou vyšliapanou cestičkou vedúcou niekam medzi stromy. To bola realita východného Slovenska. Teraz to všetko ešte umocňovala tma, cez ktorú sme putovali a vlak zastavoval iba na malých ostrovčekoch svetla. Od nikiaľ, cez zásteru tmy, nikam. Vozeň hučal, triasol sa, mal zvláštnu atmosféru ničoho tajomného, vynárajúceho sa z hmly, niečoho skoro až biblicky filmového. Vy ste sedeli v jeho útrobách a premýšľali ktorú filmovú scénu vám to pripomína a spomínali na to všetko čo ste za tých krátkych pár týždňov prežili. Zdalo sa to ako žmurknutie oka. Akoby sa to všetko stalo cez noc, prisnilo v krásnom sne. Zvykol si na rytmus života tam. Nechcel ho opustiť. Doobeda sa venoval práci na dvore, vždy bolo čo robiť. Opravoval, muroval, rúbal drevo, hobľoval, líčil maľoval.... Na dome sa nikdy nenudíte. Hlavne, keď sú pre vás pripravené práce na celé leto, ktoré sa od toho posledného nahromadili. Práca mu pomáhala uvoľniť sa, vypnúť hlavu a zapnúť telo. Pracoval ako programátor, takže to bola pre neho vítaná zmena. Pohyb miloval. Vždy podvečer si tak po dobre urobenej robote ešte šiel zahrať basketbal na ihrisko a zabehať, aby si večer mohol s prázdnou mysľou sadnúť k počítaču a venovať sa práci. Dom v ktorom búval miloval už od detstva. Bol pre neho rajom. Býval na treťom poschodí, kde mal s bratom vlastnú izbu, vlastné poschodie, vlastnú kúpeľňu s vaňou a sprchou. Keď vstal zišiel dole a bosými nohami sa prešiel po tráve. V horúce letné dni, keď nebolo čo robiť si zniesol notebook dole do záhrady, sadol si pod viničom obrastenú pergolu a mal najkrajšiu kanceláriu akú si kedy vedel predstaviť. Vlak zastavil na stanici v Koškovciach. Za sebou mal niečo vyše pol hodiny z cesty a jemné trhnutie vlaku ho prebralo zo snívania.
Za tú krátku cestu sa pred tým prázdne lavice už stihli zaplniť ľuďmi. Letmo pohľadom som prebehol po každom z nich. Rád som pozoroval ľudské osudy. Malá blonďavá slečna v bledomodrej trigovici stála pri dverách, v rukách držala fialovú kabelku, mobil a snažila sa telefonovať otočená ku dverám, zrejme aby svoj súkromný rozhovor oddelila od zvyšku vlaku. Nikto jej však nevenoval pozornosť a hluk vlaku ju dokonale prekričal. Na lavici najbližšie k nej sedel mladý chalan chudšej postavy, ktorému však očividne pohyb nebol cudzí. Biele krátke tričko, tmavé kraťase a vedľa seba mal položenú veľký cestovný batoh. Znudene ležal s hlavou položenou na malom stolíku a pohľad mal nehybne uprený do čierneho skla. Na laviciach vedľa sedeli dvaja robotníci a nadávali na vládu politiku a všetko čo sa im nepáčilo a čo by oni urobili inak .Po každej nadávke a ideálnom riešení, ktoré jeden z nich navrhol druhý súhlasne prikývol, dodal a poopravil malé detaily v plánoch svojho kamaráta. Potom si úlohy vymenili, druhý začal rozprávať a prvý sa na neho pozeral zamysleným upreným pohľadom s vážnosťou nespokojného diplomata v tvári. Toto sa pár krát opakovalo do doby, než obaja narazili na sporný bod na ktorom sa nevedeli zhodnúť. Od tej chvíle rozprávali obaja naraz a súhlasné prikyvovanie sa zmenilo na grimasy nesúhlasu. Sedel som presne za nimi, ale nevnímal som ich rozhovor. Politika ma nikdy moc nezaujímala a v hlave som mal úplne iné myšlienky. Vedľa mňa sedela staršia pani a viedla podľa nej veľmi vtipný rozhovor s mužom, oblečeným v železničiarskej uniforme. Neviem čo bolo jeho predmetom, rozprávali v pomere k ostatným veľmi potichu a tak ich vlak a okolitý dav spoľahlivo utlmil. Jediné čo ku mne od nich doliehalo bol prenikavý vysoko položený smiech staršej pani. Za chrbtom mi sedela jedna dievčina. Bola niečím zvláštna. Do tváre som jej videl iba keď nastupovala. Priviedla ju celá rodina, kufre jej do vlaku priniesol jej brat, mama a otec v sprievode z ním. Lúčili sa vrúcne a dlho. Posledné inštrukcie od mamy a pozorný dohľad otca. Mávali si do posledného okamihu keď vlak odchádzal. Nevedel som jej vôbec odhadnúť vek. Tvár mala veľmi mladú, milú a peknú, oblečená mala však veľký vyťahaný sveter a účes mamičky s tromi deťmi. Keď si sadla, hlavu mala presne za mnou. To čo som si na nej však všimol prišlo práve až vo chvíli keď sa za mňa usadila. Väčšinou si na ľuďoch zapamätám práve ich vôňou. Vlasov, oblečenia, parfum, či prenikavé žuvačky a cukríky. Z každého človeka je cítiť jeho životný štýl. Všetkých mne blízkych ľudí som vedel rozoznať aj so zavretými očami. No na nej som necítil nič. Akoby bola duch. Žiadna vôňa vlasov, ani sveter, ktorý mala na sebe akoby nemal žiadnu minulosť. Na vôňu svojho domu si časom zvykne tak, že ju nevnímate. Keď však prídete k niekom na návštevu, zrazu si uvedomíte, že aj domov má svoju vôňu, že u nich to zrazu vonia inak. Oblečenie časom nazbiera na seba tento pach domova. Nič také som z neho ale necítil. Nevyšiel zo žiadneho domu, neprešiel cez žiaden bar, nebol spotený, ani navoňaný lacným, či drahým parfumom. Vo chvíli keď som uprel pohľad pred seba, dievčina za mnou prestávala existovať. Mal som z toho trochu zvláštny pocit, ktorého som sa celú cestu nevedel zbaviť a podvedome som sa obzeral za seba, či tam ešte stále sedí. Vedľa nej sedela pätica žien. Ženy ich vzhľadu som nazýval továrenský typ. Dúfam, že toto pomenovanie nikoho neurazí. Ani neviem prečo som ho vymyslel. Boli oblečene podľa najnovšej módy u číňana, ale v novom. Vekovo rozvrstvené rovnomerne od asi 25 do 50. Presne tieto typy vychádzali z autobusov Leoni. Téma ich rozhovorov bola vždy na vlas rovnaká. Začína sa to poslednými udalosťami v práci, chvíľu sa nadáva na otrasné podmienky a arogantných šéfov, sem tam sa utrúsi aj nejaká ta pochvala. Potom sa podá výročná správa a stave kolegýň v práci, ktorá ma presne stanovené body. Mužskému mozgu však neprislúcha pochopenie jej komplexnosti. Následne sa v téme začnú pomaly vzďaľovať od pracovného prostredia, no ostávajú pri ženách, ktorá ich kamarátka je ešte slobodná, ktorá ma bohatšieho frajera, ktorej sa narodilo dieťa a aké robí na svoje životnej ceste pokroky. Potom sú na rade detské choroby, manželia, chlapi a životné skúsenosti s nimi. Toto je bod po ktorý som sa zatiaľ dostal najďalej. Celá táto strastiplná cesta trvá aj niekoľko hodín. Ak niekto vie ako to pokračuje a hlavne ak niekto pozná ako tieto story končia, nech mi dá vedieť, celkom by ma to zaujímalo. Takisto ak mi niektorá žena pošle neoficiálnu písomnú kópiu protokolu, podľa ktorého sa postupuje budem jej veľmi vďačný. Vlak zastavil uprostred množstva svetiel, ktoré mi signalizovali, že čas prvej, kratšej časti cesty sa práve naplnil a ja som sa ocitol v Humennom. Babička na druhom konci vlaku sa snažila dostať svoj obrovský kufor k dverám a celá prvá časť vlaku jej ho pomáhala tlačiť očami. Išlo jej to pomaly a tak to po chvíli niekto z davu vzdal a pomohol jej s kufrom von. Humenné, moje rodné mesto. A veru najdlhšie som sa v ňom zdržal práve keď som sa narodil. Od vtedy to bola iba prestupná stanica na vlak, alebo mesto, cez ktoré sem prechádzali na našej dlhej ceste na východ.
Z tohto návratu domov som bol oveľa viac nervózny, než som býval obvykle. Nie kvôli ceste ako takej, ale pre ten návrat domov. Na východ som odišiel, možno aby som zabudol na to všetko čo sa doma odohralo, možno aby som sa zmieril s tým, že niekto, kto v mojom živote mal dôležité miesto ho bude musieť opustiť a možno, aby som sa naučil žiť s tým, že tu nie je. No ani 400 km od domova v úplne inom prostredí sa mi to nepodarilo. Nevedel som čo sa bude diať po návrate domov. Niekde tam bude aj ona. Mal som z toho strach. Ostávalo mi ešte 20 minút času do odchodu vlaku, ktorý už bol pristavený na piatej koľaji, ako som sa dozvedel z hlásenia rozhlasu. Zrazu mi prišlo na um, že brať toto hlásenie z fanatického pohľadu zarytého programátora nastúpim do zlého vlaku, pretože koľaje by som počítal od nuly. Jemne som sa pousmial, ani nie preto, že by to bolo vtipné, ale skôr nad tým kam až je moja fanatická myseľ schopná zájsť. Nepredpokladám, že by niekto ten vtip pochopil, keby ho rozprávam svojim kamarátom. Vybral som sa teda k piatej koľaji a rukou som vyberal peňaženku zo zadného vačku, v ktorej sa nachádzal môj lístok s miestenkou. „Vozeň prvej triedy je radený na začiatku vlaku s číslom jedna, za ním sú radené vozne druhej triedy s číslom 2 až 6....“ Ach, to budem asi ja, ak si správne pamätám mám štvorku. Konečne som vyteperil lístok z peňaženky – 4, 45. „Nech sa páči“, pustil som do vozňa pred seba mladú, peknú slečnu po tom čo sa mi v mozgu aktivovalo centrum gentlemana. I keď, možno to bolo skôr centrum peknej mladej slečny umiestnené niekde mimo mozgu. Ťažko povedať, každopádne sa jej moje gesto zrejme páčilo, pretože poďakovala a nahodila úsmev široký ako vlak samotný. Očividne ju niečo enormne pobavilo. Každopádne, úsmev dievčaťa je niečo čo vám vždy zdvihne náladu a privedie vás na iné myšlienky. Našiel som si svoje kupé, pohodlne sa usadil a vykonal niekoľko povinných telefonátov opisujúcich technický stav vozňa a zaľudnenosť v danej oblasti. V mysli sa mi posledných niekoľko minút stále dokola premietala reklama z telky – Doma ťa čaká láska. Keď som to prvý kráť videl, myslel som, že si ten típek hore zo mňa robí nenormálnu prču. Ja som ušiel 400km z domu, on mi pustí do telky toto a ešte čaká, že ho budem mať rád? Vždy som za tým ešte jedným dychom dodal – „No to sotva. To som teda vážne zvedavý“. Ak by som mal trochy preháňať, tak jediné, čo ma domá čaká, je mama, pracujúca bezmála 12 hodín denne, súčasná manažérka, vďaka ktorej je táto rodina ešte rodinou a už takmer pravidelne notorický otec, bývalý manažér, so silným nábehom k alkoholizmu. V tých najhorších časoch som mal pocit, že je to skôr paródia na rodinný Titanic, než rodina ako taká. Tieto myšlienky mi však v hľadaní dôvodov, prečo sa teraz teším domov moc nepomáhali. Čakala ma viac než 6 hodinová cesta vlakom a tak neviem, ktorý z dvoch pocitov je na jej absolvovanie vhodnejší – či sa tešiť, alebo báť. Einstein mal v tomto neuveriteľnú pravdu – čas je relatívny. Päť minúť na lavičke s krásou ženou sa zdá ako 5 sekúnd, no sedieť 5 sekúnd na rozžeravenej platni sa zdá ako 5 minút. A platí to úplne všade. Ak sa na niečo tešíte, nie a nie ten čas ubehnúť, aby to už bolo tu. Ak ale máte z niečoho strach, ani neviete ako a ste tam. Na druhej strane, myslím, že každý chce, aby domov, bolo miesto, kam sa vždy teší. Minimálne som teraz rád, že po dlhej opäť uvidím svojich rodičov a to mi na teraz stačí. Vlastne je to viac, ako majú niektorí ľudia. Bojím sa cesty domov, pretože neviem, čo ma tam čaká, ale teším sa že uvidím rodičov. Myslím, že k tomuto dospeli moje pocity po nekonečných úvahách. Je 23:32 a začínam byť podivne unavený. Väčšinou to býva moja čulá hodina, kedy sa prebúdzam k nočnému životu informatika. Dneska som celý deň nič nerobil a moje telo tuším zo všetkých síl regeneruje. Do nosa pozvoľna začal udierať zápach pripomínajúci Ružomberok. Bez urážky jeho obyvateľov. Na rozsvietenom display telefónu sa zobrazilo: „Nad jazerami“, čo by sa tiež zhodovalo s opisom zápachu stojatých vôd nevhodných na kúpanie. Zavrel som pootvorené okno, usadil sa do sedačky pod trigovicu a zavrel oči. V tej chvíli vlak zastal. V ušiach mi začalo znieť hlásenie: „Zmeškaný rýchlik 614, Zemplín, smer....“. Do prdele to som ja. Otvoril som oči a predo mnou sa skvel obrovský nápis: „Košice“. Ešte som len v Košiciach a už máme meškanie? ! Rozhodne sa mi to nepáčilo, ale nemal som silu riešiť to teraz vyslovením niekoľkých nadávok, pohoršovaním sa nad železnicami a kvalitou ich služieb. Na to si nájdem čas, až budem doma. Teraz by som aj tak nemal komu sa sťažovať, keďže som bol v kupé ešte stále sám. Zavrel som oči a pokúsil sa na chvíľu zaspať.
Ďalšie udalosti sa pokúsim opísať z dvoch pohľadov. Ten prvý bude pokus o nestranný faktický výpis a potom skúsim popísať to ako som to vnímal ja. Zaspal som asi na dve hodiny. Medzi tým pristúpila do môjho zatiaľ súkromného kupé jedna slečna, ani neviem presne kedy. Druhý krát som sa prebudil keď do kupé prišiel nazvime ho pán s hodinkami. Nestranný pohľad. Do kupé vstúpil pán v hnedej, karovanej košeli, rifliach, šedých, pomerne nových plátenných teniskách čínskej výroby a účesom – mami ostrihaj ma na vojaka. Vyložil si batoh a sadol si naproti mne. Takýto opis sa však na kilometre líši od toho, čo som prežíval ja....
Strhol som sa na to, ako niekto prudko otvoril dvere na kupé. Stál v nich pán s hodinkami športovej postavy, no už na ňom bolo badať pivné brucho typu „druhý mesiac tehotenstva“. Svoj kufrík na kolieskach pritiahol dnu a ako nadskakoval na zarážkach vo dverách priviedol ma do plného stavu bdelosti. Po tom, čo sa úspešne vtrepal dnu, bleskurýchle zavrel dvere. V rýchlosti zatvárania a následnom zvukovom efekte dverí mu porota udelila najvyššie možné hodnotenie a štýlom Usain Bolt tak získal zlatú medailu. Aby ste boli v obraze je to neoficiálna disciplína v zatváraní kupé dverí, niečo podobné tomu, keď tučný ľudia skáču do bazéna a snažia sa vyšplechnúť čo najviac vody. „Nedrbe ti! ? “, prebehlo mi v tej chvíli hlavou. Ako odpoveď na ticho položenú otázku zdvihol 20 centi hore a tresol nim o zem, aby zasunul vysúvaciu rúčku, za ktorú ho sem šetrne dopravil. Kufor potom so všetkou pompou a získanou pozornosťou vyložil hore na miesto pre batožinu. Zrejme sa mu nepáčila jeho poloha príliš blízko pri okienku a tak ho prudko posunul na stred, pričom kolieska narážajúce o kovové paličky vydávali zvuk futbalového rapkáča v orgazmických chvíľach víťazného gólu. Ticho som dúfal, že jeho spokojnosť dosiahla vrchol a šou sa už skončila. Mýlil som sa. V tej chvíli prišlo na rad jeho bystrosť, um a IQ dosahujúce súčtu číslic na ciferníku digitálnych hodiniek. Ako správne odhadol, pri mojej výške 193cm, tie dlhé nohy, čo mám, sú teleskopické a odpojiteľné. Sadol si teda presne oproti mne, priložil svoje nohy k mojim a čakal, kedy ich vyhodím hore ku svojej batožine. Ja som ich však vytočil bokom na stranu, smerom k vedľajšiemu sedadlu. Asi hneď spoznal, že najradšej spím s nohami vytočenými na stanu. Keby ste náhodou niekto nevedeli – milujem túto polohu. Moju pozornosť našťastie v tej chvíli začalo priťahovať niečo úplne iné. Zastali sme najskôr v Poprade a následne v Štrbe. Hlavne Štrba pre mňa ukrývala množstvo emócii, ktoré by som teraz radšej od seba držal ďalej. Jediný pohľad von a srdce sa mi rozbúšilo ako zvon pokúšajúci s o samovraždu. Všetky ostatné životné funkcie však spravili presný opak a úplne sa zastavili. Zatajil som dych, zovrelo mi žalúdok, zatuhol som a myšlienky sa vybrali na okružnú plavbu unášané prúdom mimo túto realitu do sveta snov a spomienok, ktoré aj napriek teraz už bolestivej povahe nechcete zo svojej pamäte vymazať. Pripomínajú vám totiž ľudí presne tak, ako si chcete pamätať, nech už sa bude diať čokoľvek. A presne tým Štrba pre mňa bola. Často som si prial vrátiť čas a keď už nič iné, aspoň týchto pár dni prežiť ešte raz. Je ťažké sa zmieriť s tým, že to, čo ste v živote tak milovali sa stáva už iba minulosťou a miestom, kam sa môžete vrátiť už iba so zatvorenými očami. Obetoval by som všetko, aby ten svet nebol výsostnými vodami spomienok, aby bol opäť skutočný a ja som do neho mohol vstúpiť tak ako kedysi. Keby viem, kde ten svet leží bolo by mi jedno, ako ďaleko, ako vysoko sa nachádza a v ktorom živote sa tam dostanem. Proste by som šiel tým správnym smerom.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár