Nohy mi vám každým krokom ťažknú viac a viac, ako sa postupne na nich zachytáva stále väčšie množstvo bahna. Telo vám pritláča k zemi nie len gravitácia, ale aj hustý dážď, zatiaľ čo sa márne snažíte udržať balans na mazľavom podklade pri silných výkyvoch vetra. Stačí tak málo, jeden moment, chvíľka nepozornosti, malé zaváhanie a je po všetkom. Cítite, ako sa noha, na ktorej máte teraz celú svoju váhu, všetku vašu nádej, nezadržateľne kĺže. Všetko akoby zastalo. Dážď, vietor, čas. No vaše myšlienky naopak, akoby sa zrýchlili a vy pozorujete jednotlivé kvapky naokolo ako sa o vás trieštia, zatiaľ čo sa vaše telo dostáva do vodorovnej polohy. Pocit bezmocnosti. Čakáte na to čo príde. Viete čo bude nasledovať. Pád nebol tvrdý, zato chladný, chladnejší než dážď trýzniaci vás celú tu dobu. Tvár ochutnala to, v čom sa brodili nohy celé tie roky. V tej chvíli, zem akoby si vás pripútala pásmi a kvapky, kedysi tak drobné, vás teraz pritláčali k zemi ako pár studených, mŕtvych rúk. Je vám dobre. Boli ste unavený, konečne ležíte a neuvedomujete si, ako vás sivé bahno stále viac pohlcuje. Chvíľková úľava potlačila všetky pocity. Nevnímate, ako sa z vás čoraz rýchlejšie vytráca teplo, ako vaša tvár stráca farbu a pomaly začína splývať so šedým svetom. Až si to uvedomíte bude neskoro. Príliš neskoro. Neskoro na akýkoľvek vzdor. Neskoro pre akúkoľvek snahu. Neskoro pre akékoľvek odhodlanie. Priskoro na zmierenie sa s osudom. Strácate teplo, farbu, nádej, silu a tento sivý svet vás pohlcuje so stále väčšou nenávisťou. S telom a rukami zaborenými v bahne dúfate, že zrazu objavíte ten červený, večne farebný list, ukrytý niekde tam, pod všetkým tým šialenstvom.

Nádej. Nádherná vec v rukách šialencov brodiacich sa v studenom daždi, čiernym bahnom, naprieč sivou krajinou, poháňanú sýto-červeným citom, prúdiacim v ich žilách dodávajúci im odvahu a silu, nimi vo všetkých podobách pomenovaný – láska. Už si však nedokážete pomôcť sami. Už ani nevládzete hľadať nádej možno ukrytú niekde pod vašim telom. Už môžete iba čakať. Čakať na pomoc, ktorá nemá nikdy doraziť, čakať na vykúpenie, ktoré nemáte nikdy dostať.

Oproti vám sa na umierajúcom strome skvel sýto červený list, žiariaci ako spomienka uprostred sivej noci....


 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
quok  4. 12. 2008 21:19
nejak nebezpečne dobre píšeš
2 
fotka
flussica  18. 12. 2008 17:29
umelec
Napíš svoj komentár