Čierno-červená sivá tma

Nádej sa vlnila vo vetre ako posledný list na umierajúcom strome. Záchvevy. Vzdor. Čierne hustnúce mraky do seba nasali farby celého okolia. Všetko stmavlo a zošedlo. Krvavo červený list sa skvel ako farebná spomienka v sivej noci. Čierno-biela nehybná krajina, z času na čas osvetlená bielym oslepujúcim svetlom bleskov, vrhajúc sivé tiene, nemilosrdne utlmovala posledné náznaky života slabnúceho listu. Hustý dážď ukryl hory na pozadí a vytvoril nepriehľadnú bariéru. Každá kvapka sa pri dotyku s listom menila na jasno červenú a potoky krvi sa liali k zemi. Ako náhle však dopadli strácali svoj jas a opäť sa menili na sivú tekutinu, miešajúc sa zúfalo s bahnom a zanikajúc v šialenstve. Netrvalo to dlho. Už ostal iba strom. Nahý, osamelý, sivý. Nasiaknutý list bol nekompromisne priťahovaný k zemi. Udržal si však svoju sýtu farbu, pohlcovaný čiernym bahnom, pod návalmi sivého, ťažknúceho dažďa. Nepostrehnuteľná udalosť. Ovplyvní len pár životov. Nepodstatných životov. Veď bola to len obyčajná nádej, nič dôležité. Nádej nikdy neumiera, táto však zanikla.

Všetci si nesieme životom svoje hriechy. Nie cirkevné. Ľudské. Bahno šialenstva pod našimi nohami, dážď beznádeje nad našimi hlavami. Pumpujúc jasno červenú krv do skrehnutých tiel pokračujeme naprieč sivou krajinou hľadajúc život. Stále máme nádej. Je niekde tam pod našimi nohami pochovaná pod čiernym bahnom.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu