Dopis tretí - O pochopení

A tak pozeráme cez stôl na seba a premýšľam, akým spôsobom má zlepšiť náš vzťah to, že sa spolu takmer nerozprávame a sme k sebe odmeraní? Áno, ja chápem, potrebuješ čas, čas urovnať si myšlienky v hlave. Ale nerozumiem, prečo pri zrovnávaní si nášho vzťahu mám byť neprítomný? Trpel som. Dva dni ma zožieral pociť beznádeje. Hrudník plný emócií. Pretlak, ktorý sa musel prelievať cez klávesnicu na monitor. Hojdal som sa na hojdačke z jednej emócie do druhej. Bál som sa, bál ako blázon, že ťa stratím. Že sa ráno prebudím a budem ležať v prázdnej posteli. Nenávidel som ten pocit. Nenávidel som celý svet, seba, teba, za to čo robíme. Za to čo sa stalo, za to čo sme povedali. Túžil som. Túžil znovu ťa objať, pritúliť si ťa na hrudník, pritisnúť ťa silno k sebe a chrániť. Akčne som vstával spraviť niečo romantické a podlamoval sa od strachu, že ťa stratím. Hojdal som sa celé hodiny na tejto hojdačke, strácal zmysel a význam toho všetkého. Nerozumel som sebe, tebe, svetu, životu. Stratený v sebe som písal „Dopis prvý“.

Pomaly sa učím zvládať svoje emócie. Čistím hlavu a skladám jednotlivé kúsky do seba. Zo strúhanky rožok, kúsok po kúsku zbieram svoje emócie a hľadám stratenú štruktúru. Pozorujem seba a hľadám slová. Pomaly sa mi rozjasňuje a veci začínajú opäť dávať zmysel. Stávajú sa skutočnými, hľadám slová ktorými ich dokážem popísať a tak ti píšem „Dopis druhý“.

Teraz tu stojíš predo mnou, v pyžame, pokrčená a taká nádherná ako som ťa už dávno nevidel. Trucuješ, si odmeraná a zamračená a ja viem, že ťa milujem. Cítim ten hrejivý pocit v hrudi. Je to ten pocit, ten ktorý môžeš vziať do dlaní a podať človeku oproti. A čím viac ho posielaš, tým viac ho v sebe cítiš. Zahľadený sa usmievam a ty nevieš prečo. Máme byť predsa pohádaní. Mračiť sa jeden na druhého a nie si darovať tie láskavosti každodenného života - uvariť mi večeru, spraviť ti čaj, upratať po večeri riad. A tak tu sedíme a dokazujeme celému svetu, že sa na seba hneváme. Nevieme však, že svet sa nepozerá. Má iné starosti. Nie riešiť pošetilosti dvoch bláznov, ktorým v živote nič nechýba. Svet sa díva na čerstvo zamilovaných a rozdáva im ružové okuliare. Svet sa díva na ľudí, ktorý sa aj po mnohých rokoch milujú rovnako ako keď sa stretli prvý krát. Vracajú svetu požičané okuliare, ktoré už sú im zbytočné. Posielajú ich mladým.

Poď so mnou vrátiť okuliare svetu a poďme sa spolu učiť pozerať sa na tie maličkosti z každého dňa, ten hrejivý pocit, ktorý si podávame v šálke čaju, kávy, v raňajkách, umytom riade a opranej košeli. Nie, nie je to všedný život, každodenná rutina. Každý prijatý úsmev je luxusný dar. Odmietnuť ho, je hlúpe. Každodennou rutinou sme to nazvali my sami, aby sme položili pevný podklad pre našu nekonečnú túžbu mať viac. Nechceme pohár ani poloplný, ani poloprázdny. Chceme ho plný po okraj a ešte o ničo viac. Možno na tom nie je nič zlé. Čo nám ale uniká je fakt, že aj kvapkajúci kohútik ho raz naplní. Teraz tu ale sedíme s pohárom v ruke, pohŕdajúc každou kvapkou a čakáme na ten moment kedy potečie prúdom. Nič menej neakceptujeme. Jediné na čo ale takto čakáme je to, komu skôr dôjde trpezlivosť. A pred pár dňami došla asi nám obom. Je to hlúpe.

Mrzí ma, keď sa dívam dozadu a vidím čo všetko som takto zmeškal. Keď som nedokázal doceniť všetko čo robíš a podať ti pomocnú ruku. Sedel som tam díval sa ako rýchlo tečie voda, tešil sa z toho, ale pohár ostával prázdny. Pritom stačilo tak málo. Vystrieť ruku a spýtať sa - ako koláče, už sú objednané? Potrebuješ s tým pomôcť? Zarezervujem sálu. Ukážeš mi tie motívy na tortu, nech vyberieme, ktorá sa nám najviac páči. V neďelu varím večeru ja. Cez víkend vás beriem obe na výlet. Tešil som sa z toho, ako všetko samo ide a pritom som to nechával pretiecť okolo mňa pomedzi prsty preč.

Dosť bolo slov. Idem ťa objať. Doceniť že si.

 Blog

5 0 1 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu