Varoval ich. Otvoril ju, veril, dával čo chceli. No znova nepočúvali. Nikto nepočúval, všetci iba brali, videli a chceli. Každá časť, ktorá opustila tieto steny mala svoj vlastný osud a každý jeden dobre poznal. “Skrat televízora spôsobil požiar, dvaja mŕtvy”, “Skriňa privalila mladého muža, zraneniam podľahol”, “Pohovka, ktorá sa uvoľnila zo sťahovacieho auta prerazila čelné sklo auta idúceho za nimi. Žena bola na mieste mŕtva. Šofér, jej snúbenec, nehodu prežil bez zranení.”
Zavrel oči, sklonil hlavu a pomaly, počúvajúc každý svoj krok, ozveny od holých stien miestnosti, prešiel do spálne. Tu kedysi spával, sníval - pokojne, pohodlne, oddychoval, premýšľal, len tak ležal, písal, kreslil, cítil príjemný pokoj keď skákal po posteli, keď sa cítil znova ako dieťa. Teraz je tu už iba jedna stará vyležaná posteľ, na ktorej sa už len ťažko vyspí, do ktorej si líha až keď ho k tomu donúti únava.
Bolo to nádherné miesto. Plné snov, obrazov, zvukov, farieb vôni, ktoré zo seba vyžarovalo niečo pozitívne, kde veci strácali svoju obmedzenú podstatu a mohli ju tvarovať. Hudba kreslila po stenách, maľby bolo počuť, vôni sa bolo možné dotýkať, čokoľvek bolo možné vnímať celým telom. Čísla sa menili v objekty, objekty v čísla. Veci menili svoju formu akokoľvek ste chceli, mohli ste ich formovať, meniť, mohli sa vás dotýkať ako dážď či obklopovať ako husté oblaky myšlienok.
Všetko je preč, ostali holé steny, ozveny zvukov, ticho. Ujsť sa nedá, nie je kam. Ostáva len čakať, dúfať, že sa z toho všetkého vráti aspoň niečo späť. Že malý zázrak napraví veci, ktoré sa nedajú zmeniť, že vráti na steny farby a obrazy, že vráti stenám zvuk a priestoru farbu, že z tých všetkých prázdnych izieb znova spraví prekrásnu detskú myseľ.
Čakať na zázrak, dúfať že predsa bol niekto, kto zavrel oči a na chvíľu sa započúval do farieb toho miesta, že niekto uveril tým vôňam, ktorých sa dotýkal. Čas sa späť vrátiť nedá, ale smerov dopredu je tiež nekonečne veľa a je na nás, ktorým sa vydáme.
Predsa tam ostalo ešte niečo. Niečo čomu doteraz nevenoval pozornosť. To temné prázdno. Ten svet ostal stále rovnaký. To temné prázdno. To prázdno začalo meniť svoju podstatu, proti jeho vôli, proti jeho vzdoru. To temno ho obklopilo, dotklo sa ho, pocítil ho tak, ako kedysi vnímal všetko naokolo seba. Cítil jeho vôňu, chladný dotyk, jeho nízko vibrujúce tóny. Cez slzy, v šere videl už iba matne, rozmazane, jediné čo vedel rozoznať bola žiarovka kývajúca sa pred ním. Nepotreboval však vidieť, toto miesto poznal naspamäť. Zavrel oči, rýchlim pohybom si utrel z tváre stekajúce slzy, vstal a pomaly kráčal k dverám. Cestou obchádzal gauč, ktorý tam už dávno nebol. Zdvihol ruku, akoby sa ho dotýkal končekmi prstov a kráčal ďalej kopírujúc jeho obrysy. Prišiel k dverám, ako náhle sa však dotkol kľučky zamrzol. Prudko stočil hlavu a otočil sa, aby si ešte raz overil, či je to všetko naozaj pravda. Slovíčko „prosím“ sa ozývalo všetkými miestnosťami. Pomaly otváral oči. Chcel znova vidieť presvetlenú miestnosť plnú vecí, ktoré tak dobre poznal, ktoré tak miloval. To čo ho čakalo bol znova iba ten istý obraz 4 prázdnych stien. Sklopil zrak, už nevedel či má zmysel znovu pociťovať sklamanie. Či nestačí ten pocit pokrčiť ako starý papier a zahodiť niekde bokom, či úzkostlivo uchovať aby mu pripomínal všetko krásne i bolestivé čo bolo. Otočil späť svoje telo a pokračoval, ako keby sa tento krátky okamih nádeje, či skôr overenia si skutočnosti niky nestal. Otváral dvere a znova zmrzol. Vŕzgali. Nepamätal si, že by vŕzgali, chvíľu zaváhal, hľadel na dvere. Poznáva ich. Každú šmuhu, ryhu, či zárez, no mal pocit, že to neboli ony, že tu našiel niečo cudzie. Opäť ho zovrela úzkosť a zmätok. Rýchlim pohybom vyšiel von, prudko zavrel a začal sa rozhliadať naokolo. Chcel ísť, niekam ďaleko, ujsť, no všade navôkol bola iba pustá planina, ktorá neviedla nikam, ktorá končila niekde v nedohľadne, kde sa zrážala s čiernou oblohou. Pred ním bola cesta, či skôr vyjazdený pás po tých, ktorý si prišli niečo odniesť. Hľadel na obe strany, dúfal, že sa predsa objaví niekto. Vrátiť aspoň odlesk z toho, čo kedysi bolo neoddeliteľnou súčasťou tohto miesta. Aj keby to mal byť len malý kúsok, trieska, či črepina nádeje. Niečo ťahalo jeho telo preč, no nechcel odísť. Stále dúfal. Dúfal v záblesk svetiel na obzore, dúfal že sa tam objaví niekto kto povie: “Mal si pravdu! Prepáč, prepáč mi, verím ti, verím....“ Počká. Ešte malú chvíľu, kým vyprchá nádej a potom pôjde. Ešte chvíľku, krátky okamih, kým....kým stratí to, čo už aj tak dávno nemá.... Ešte nepatrný časový záblesk, kým....kým....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lilly09
25. 1.januára 2009 17:28
ach tak tak, ale weerit treba no len pre seba...
Napíš svoj komentár