Kazdy list stromu sa jemne vlnil v melodii jeho mysle. Toto boli tie stromy, ktore kedysi videl. Bola noc, no mesiac vrhal tiene, ktore odhalovali duse. Presne ako vtedy, v ten vecer, ked so strachom odputal vsetko v nom. Nevie ci to bola chyba. Uz je to davno, no stale vidi, kazdy jeden obraz zivo. Vsade je zvlastne ticho. Nevedno, kam sa odobrala jeho mysel, kde prave spociva jeho vedomie. Unava nedovolila jeho telu, aby ho dalej nasledovalo. Teraz bludi po lese, zatial, co jeho telo lezi bezvladne oprete o strom. S udivom sa pozeral sam na seba. Nevedel, ci sa este moze vratit, ako je mozne, sa ze mu podarilo odist, no tuzba duse je niekedy ovela silnejsia ako dokaze obycajne ludske telo nasledovat. Pozrel sa okolo seba.
Vsetko zrazu videl inak, inymi ocami. V tienoch videl rozpravanie o osudoch, odhalene vnutro vsetekeho naokolo. Zrazu sa dokazal zapocuvat do svitu mesiaca a vidiet tak aj veci o ktorych existencii ani nevedel. Bola hlboka noc, no videl jasne. Mesiac dal vsetkemu tmavo modry nadych. Trava a listie na zemi rozpravali pribehy, ktore po nich kedysi presli. Rosa odhalila cesty davno stratene. Bolo chladno, citil chlad na nohach, citil ho po celom tele, no nebola mu zima. Vychutnaval si vonu vzduchu, ktory hlboko dostaval do pluc. Zrazu citil silu, ako nikdy pred tym. Zacal kracat, vnimal kazdy svoj pohyb, kontroloval kazdy sval svojho tela. Zrychloval, stale viac. Do poklusu, okolo stromov, pomaly sa uhybal vetvickam. Rychlejsie. Natiahol krok a stale zrychloval. Citil neuveritelnu silu, neuveritelnu slobodu. Vybehol na obrovsku cistinku. Vsetko sa lesklo. Drobne kvapky rosy ho oslnili, pod jeho nohami vytvorili zrkadlo, ktore odrazalo nebo a zlahka kracal po hviezdej oblohe. Rozbebol sa, zacal utekat rychlejsie ako kedykolvek pred tym.
Vsetko co ho v zivote zvazovalo bolo zrazu prec, citil neskutocnu volnost a slobodu. Tuzil ujst, prec, prec od tialto, niekam daleko, mimo tento svet, teraz citil, ze to dokaze. Zrychloval stale viac. Na chvilu sa vsak jeho mysel zastavila. Nieco narusilo to volanie, nieco v nom spomalilo jeho beh. Cim dalej bol tym pomalsie bezeal. Bol na konci cistinky. Zastal. Ten neopisatelne krasny pocit, ktory ho tam lakal mal na dosah ruky, vzdileny len par kratkych krokov. Otocil sa a zahladel sa spat. Akoby tam nieco zanechal. Na hrudi citil chad noci, vycerpanie z behu, no chrbat mal plny sil, citil na nom teplo ako ked na neho dopadaju hrejive slnecne luce, citil jemne dotyky ruk tahajuce ho dalej. Netusil co to je, ale niekde hlboko vo vnutri citil, ze to nemoze zanechat. Vykrocil pravou nohou. Nahle sa pri jeho nohe ojavil kratky zablesk a prudko ho udrel po stehne ako svetelny bic, ktory tak ako sanahle objavil aj zmizol. Rychlo stiahol nohu spat, srdce sa mu prudko rozbusilo. Opat citil bolest. Chvilu stal a premyslal.
V tom prudko strhol svoje telo a vystartoval dopredu zo vsetkych sil ktore mal. Drobne kavpy rosy, sa zmenili v male zvhave ohniky spalujuce jeho nohy pri kazdom dotyku so zemou, siriac bolest do celeho tela. Zablesky svetla okolo tela ho bicovali a snazili sa ho zastavit. Telo mal napate, no vyraz v tvari uplne kludny, akoby sa ho to vsetko naokolo ani netykalo. Oci pevne zafixovane na miesto, kde videl lezat svoje telo. Opat vbehol do lesa, cele jeho telo schladlo a pocitil kratku ulavu od paliacej bolesti. Nohy prudko zabaral do listia a bezal pomedzi stromy ako puma nahanajuca kluckujucu koryst. Zrazu sa stalo nieco, co necakal. Objavil sa pred nim konar, ako ked niekto pusti natiahnutu vetvicku. Prudko do nej vrazil a ulne zmenil smer pohybu jeho tela. Vsetko na chilu zastalo a zacalo plynut velmi pomaly. Citil ako ho konar celou silou zahazduje naspat. vsetko okolo neho prudko stmavlo. Listy na stromoch uz netancovali pomaly vo vetre, ale sa prudko trhali zo stany na stranu. Zmizli tiene, stratil sa lesk. Jeho telo teraz letelo vzduchom a on s tym nemohol nic robit. Pomaly privieral oci. Tma. Prudke trhnutie a tvdo dopadol na zem. Prevratil sa na bok, chvilu lezal a snazil sa znova ustalit dych. Pomaly vstal. V celom tele ucitil obrovsky chlad. Kracal dalej, pridrzivajuc sa stromu a oddtacajuc rukamy od neho. Jeho telo stale viac chladlo. Zacal sa triast. V tom ucitil dalsi prdky uder zo zadu. Odhodil ho, opat prdko pristal na zemi a hlavu si udrel o vycnievajuci koren stromu. Chvilu bezvladne lezal na zemi a premyslal preco sa vratil, preco nekracal za tym prekrasnym pocitom dalej, perco.... Zdvihol hlavu a pred sebou videl opat obraz svojho tela opreteho o strom. Vizeralo bez zivota, bez dychu, bez tlkotu srdca.
Natiahol svoju pravu ruku aby sa ho dotkol. V tej chvili znova precitol. Na chrbte citil vycnievajucu koru, ako sa mu zaryvala do lopatky, v ruke citil malu slzicku, ktoru si strhol z krku. Hrdlo mal uplne stiahnute, v plucach nemal ziaden kyslik, vypol telo a zo vsetkych sil sa ich snazil znova naplnit vzduchom. Srdce sa len pomaly dostavalo do normalneho behu, ako sa mu pluca naplnali stale viac a viac. Teraz pochopil, preco sa musel vratit, preco nemohol este odist, co bol ten zahadny pocit, ktory ho donutil ist naspat az sem. Telo mal uplne skrehnute a napate. Pokusil sa vstat pridrziavajuc sa kmena stromu.
Mozno to bol iba sen a mozno....mozno dokazal, ze ma dost sil, ze ma dost odhodlania a dostal este jednu sancu. Mozno poslednu, mozno ich bude este mnoho. Mozno sa tentokrat naozaj mylil a teraz ma sancu zacat od znova, vydat sa spravnou cestou. No akosi citil ze je nieco co prehliadol, nieco co si pred tym nevsimol, vedel ze je to niekde tu, bol si tym isty.... Mozno iba premarni druhu sancu, ktoru dostal, mozno si ju vybojoval a tak je na nom ako s nou nalozi. Mozno je jeho zivot zbytocny a mozno, mozno je dostatocny blazon na to, aby zmenil tento svet, alebo aspon svet par ludi.... Ktorou cestou?
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár