Stojíme vedľa seba. Máš na sebe dlhé červené šaty a dohora vypnuté vlasy. Je tu ticho a príroda na pozadí hrá Chopina. Podám ti ruku. Jemne, ako pri valčíku sa dotkneme. Spravíš krok, držím ťa, pomaly vystúpiš na pník. Priblížime sa k sebe, hľadíš na mňa zhora, hlboko do očí, vidíš v nich celý svet a odrážajúce sa hviezdy na oblohe. Tie dnes patria len nám, vedia to a žiaria jasnejšie než inokedy, nerušené mesiacom, aj ten si dnes vzal voľno. Dnes patrí svet len nám dvom, ty si kráľovná a ja tvojim kráľom. Pomaly a jemne sa dotkneme nosmi, ako zamilovaní eskimáci, čo sa roky nevideli. Hviezdy zhasli, príroda prestala hrať, sme sami dvaja, len ty a ja, sme stredom vesmíru, sme vládcami času a teraz dostal rozkaz stáť. Stojíme pri sebe tesne, cítim tvoj rýchly tep a pomaly sa hýbajúcu hruď. Pošmykli sa nám nosy a pery len zachránili pád. Tento pocit už navždy ostane v nás. Ostaneme otlačený vo hviezdach na oblohe. Jemne ťa zdvihnem, pomaly znesiem na zem, nech vieš ako slobodne sa cítia vtáky. Líhame si vedľa seba. tento kúsok sveta už je náš, ostaneme otlačení v mäkkej tráve naveky. Hladím ťa vo vlasoch, v tvojich očiach sa schovávam. Tvoje teplo pevne držím v rukách. Zakrývam nás dekou, dnes budem vedľa teba v objatí zaspávať. Zatváram očí, držím ťa za ruku, cítim tvoju vôňu, tvoje vlasy šteklia ma na tvári.
Je mi chladno. Možno som sa len odkopal. Otvorím očí. Je mi zima na ruky. Ležím bez deky, medzi štyrmi bielymi stenami - sám. Bol to len sen. To ja ťa v sebe navždy otlačenú mám. Si preč. Ten malý kúsok sveta je hudba, zvyšok je prázdny chlad plný nezmyselných zvukov.
Prosím vráť sa späť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
19. 9.sept. 2017 16:39
Nemám rád takéto blogy bez pointy.
Napíš svoj komentár