Stojím na rohu ulice. V pozadí nepravidelne bliká žltá pouličná lampa a v krátkych chvíľach presvetľuje ulicu čírou tmou. Zjavuješ sa nečakane. Len na krátky okamih. Prichádzaš a odchádzaš so zábleskom tmy. Stojím na rohu ulice a hľadím ti priamo do očí. Máš prázdny výraz v tvári. Možno si len hra tieňov, očný klam, žart mojej predstavivosti. Chladné kvapky mi už presiakli skrz kabát na ramenách a po chrbte mi prechádza mrazivý prst. Podvihnem si golier vyššie na krku a pritisnem jeho konce k lícam - prečo si tu? Ticho. Dážď ako by sa ta ani netýkal. Stojíš nehybne. S pohľadom upreným do nekonečna. Ľudská duša vie byť veľmi nevyspytateľná a tajomná. Preto tu teraz stojím v daždi, v noci a hľadám odpovede skôr než nájdem odvahu vysloviť otázky.
Zjavila si sa v tme, zmizla si v tme. Odchádzam z tohto prašivého miesta. Domov, osušiť na slnku svoju tvár. Nie je to ďaleká cesta. Je zvláštne ako blízko seba vedia tieto miesta byť.
Možno si len temný prízrak minulosti, démon bez odpovedí. Neviem prečo si tu, ale je mi to jedno. Nedala si mi odpoveď ty, tak si ju budem musieť vymyslieť sám. A tak ťa v chladnom daždi, v temných uličkách duše stretávam.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
27. 8.augusta 2017 00:42
Ty si taký miestna dadaista.
Napíš svoj komentár