Kvimbi: Slnecny dazdnik

Opat to bol jeden z tych dni, kedy vsade naokolo svietilo slnko, luce prijemne hriali, len nad vami sa vznasal tmavy uprsany oblak. Uz ani neviem, ci vsetky tie veci boli realne, alebo som ich iba pod vplivom okolneho sveta videl ciene, viem iba to, ze kvapky padajuce mi za golier su skutocne a chladia ma po celom tele. V takych chvilach sa vam nechce uz ani mysliet. Mate pocit ze vsetky tie udalosti priam pritahujete ako alergik pel. Snaha vzopriet sa, pomyslenie na to ze nie je to este take zle, zatial sa este neblyska, privola obrosku svetelnu sou a vtedy pochopite, ze mysliet, nema vobec ziaden vyznam. Tak tam stojite, sledujete okolie a cakate co bude. Divate sa ludom chodiacim na okolo do usmiatych tvary, ako sa prechadzaju po slnkom zaliatych chodnikoch a cakate, ci sa najde niekto, kto by vam konecne podal dazdnik. Mozno cakate marne. Ved ktory blazon by si v slnecny den bral so sebou von dazdnik? Asi uz vsak nic ine ani neostava. Iba cakat na blazna s dazdnikom v slnkom preplnenom dni. V spomiekach si vybavujem okamihy, ked som sa aj ja prechadzal po slnku, spominam si na jeho hrejive luce, na pocit vonlosti a slobody, akoby neexistovali ziadne zabrany, mury, steny, ziadne limity a vy ste mali na dosah vsetko na co ste len pomysleli. Nic nebolo nemozne. Slnecne luce vam dodavali energiu do vsetkeho, do coho ste sa pustili. A vy ste sa do toho pustali so vsetkym nadsenim, so vsetkou energiou a odhodlanim. No teraz vam tazknuce oblecenie, nasavajuce vodu, chladiac vas po celom tele davalo jasne najavo, ze ide iba o spomienku a ukazovalo realitu dnesneho dna. Pod tarchou tychto myslienok sa moj, do teraz eset stale priamy pohlad, smerujuci k ludskym tvaram, zacal sklanat stale viac a viac k zemi. Az som sklonil hlavu uplne, aby som videl, ze stojim skoro po clenky v kaluzi vody. Aby som si mohol na plno uvedomit ten pocit, ze mi premokli tenisky, pocit ako ma voda chladi aj na nohach. Zda sa vam, ze niet cesty spod mojho oblacika? Cakate, kedy zacnem pisat o smrti, o myslienkach na nu? O konci? NIE. Ja cakam na cloveka s dazdnikom. A ked sa nenajde, tak viem ze ten oblak sa raz vyprsi, ze spoza neho raz prenikne slnko a ususi moju tvar do doby, nez sa znova zatiahne. Viem, ze to raz skonci. Tak ako skoncilo moje stastie, tak skonci aj moj cierny den. Ako dlho bude trvat neviem. Ale bude mat koniec. Najskor pride noc a ja uvidim hviezdy, ci dokonca aj mesiac. A potom? Potom vide slnko. Ale to uz uvidim okolo seba ine tvare ako tie co ma obchadzali v moj cienry den, jedine zeby…. Jedine, zeby sa nasiel clovek s dazdnikom. Potom by jedna tvar predsa ostala ta ista.

Neviem ci to bola iba dalsia predstava ci zkryveny odraz v dazdovej kvapke, sen, iluzia, alebo to bola skutocnost, ale konecne som skrz tazke, husto padajuce kvapky zazrel cloveka s dazdnikom. Vzpriamil som pohlad, aby som uvidel, ako drzdi rozprestrety dazdnik vo vystretej ruke nad niekym inym. Videl som vsak aj nieco zvlastne, ako sa na mna upenlivo pozera priamo do oci, pevne vsak zvierajuc dazdnik bez jedineho pohybu. Ten pohlad ma natolko uchvatil, ze som nedokazal ani zmurnut, aj ked mi do oci padali dazdove kvapky miesajuc sa so slzami v mojich ociach, viecka som mal ako prilepene, pohlad som mal pevne ukotveny do inych oci. Ten pohlad mi v dusi vytvaral pocit, ako by sa ma dotkol samotny slnecny luc. V tej chvyli to bolo moje slnko.

Ani neviem ako sa to stalo, bolo to v jednom okamihu a moj oblacik zarzu zmizol. Nahle som sa strhol, otacajuc svoju tvar k slnku. Slnecne luce sa dotkli, mojej tvare a ja som si spomenul na ten upreny pohlad cloveka s dazdnikom. Obzrel som sa naokolo aby som ho znova nasiel.

Vyslo slnko a…. a vsetky tvare su ine. Neostala ani jedna. Tak beriem dazdnik a idem sa prejst po slnkom zaliatch chodnikoch, spominajuc na svoj uprsany den, na slnecny pohlad, uprostred uprsaneho dna. Mozno to bol iba prelud. Pokryveny odraz skutocneho sveta, existujuci iba v mojej fantazi. Tam si vsak navzdy nasiel svoje miesto.

Úvaha

3 0 0 0 0

Komentuj

Slnecny dazdnik

Komenty k blogu

Horúce!