nie som básnik, slovami neviem tancovať,
spomienku na teba hlasno snažím sa umlčať,
zhodiť hviezdy, ktoré by ťa mohli spomínať,
vypáliť mesto, ktoré by ťa mohli objímať,
/*vysušiť potoky, ktoré by ťa mohli umývať.*/
Sedím so zavretými očami,
nevidím tvoj obraz,
tvoju tvár,
Je tu tma.
Kde si?
Neviem ťa nahmatať vedľa seba.
Neviem ťa nahmatať v sebe.
Panika.
Si navždy stratená?
Pamätám si tvoje pery na končekoch svojich prstov.
Pamätám si tvoj dych na mojej dlani.
Tvoje ruky, piatich pútnikov,
hľadajúcich cestu po mojej tvári.
Tvoj vztýčený ukazovák tancujúci vo vzduchu,
ako palička slávneho dirigenta.
Hľadám ťa za úsmevom inej ženy,
v chuti čokolády a sladkej peny.
Hľadám ťa v mesačnom tieni, v dni, v noci,
márne hľadám tvoj obraz
prstami na reliéfe prázdnej steny.
Hlboko v srdci ťa zamykám,
pri otázkach vždy, len neisto, plecami pomykám.
Už nie som na slzy,
tie prenechal som mladším,
už len ten pocit ma mrzí,
že tento svet viac nebude naším.
Som plechový sud,
ozval sa dutý úder,
vlny rozčerili zrkadlo,
hľadám svoj obraz v nočnom odraze,
hviezdy uprostred dňa,
striehnem na bielu holubicu,
vkladajúc náboj do hlavne,
na dne studne,
pátrajúc po vode,
umieram smädom.
Prosím vráť sa späť
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
16. 11.novembra 2017 17:10
krasna poezia
Napíš svoj komentár