Žijeme v Xibalbe , ktorá je cieľom cesty všetkých ľudí . Pretože keď človek zomrie a duša opusti jeho telo , vydá sa na dlhu cestu ničotou až dorazí do nasej hmloviny a vďaka tomu sa znovu zrodí na Zemi . Xibalba vlastne ani nieje hmlovina , ale vy by ste ju tak určíte nazývali . Je to mŕtva hviezda . Kedysi bola najkrajšou hviezdou vesmíru . Vesmír vtedy nebol temným miestom. Tato hviezda existovala od nepamäti , sprevádzala praotca na jeho hľadaní po celom vesmíre a svietila mu na cestu , osvetľovala ho cely, nemusela sa ani pohnúť , ale z nejakého dôvodu vždy nasledovala tuto osobu . Praotec bol sám a cestoval z planéty na planétu , aby našiel niekoho kto by vyzeral a cítil ako on . Bol obrovsky a mocný . Planéty zdolával jediným skokom . A aj keď bolo planét veľa , všetky ich s tou hviezdou preskúmal no nenašiel nič . Sklamaný a nahnevaný na seba sediac v jednej zo slnečných sústav , poslal svoju hviezdu preč . Obvinil ju že malo svietila , že to koly nej nikoho nenašiel . A hviezda len ticho odišla , ďaleko od neho a aj keď bola na druhej strane vesmíru , stále osvetľovala aj miesto kde zostal on . Xibalba si všetko vyčítala a zronená tým že nech je jej svetlo akokoľvek silne , nedokáže pomôcť jedinému koho mala , zatratila sama seba . Jej svetlo sa rozplynulo a z nej sa stala vecne umierajúca hviezda . Keď cely vesmír zrazu stmavol , praotec si uvedomil čo spravil . Skočil do prázdnoty a začal rozmýšľať čo spravil zle . Prečo nikoho nenašiel aj keď ho mal stále pri sebe . Vtedy leteli okolo dve kométy , jedna vedľa druhej . Krasu komét si všimol až keď vesmír zahalila tma . načiahol sa za nimi a každú vzal do inej ruky . Z oboch vytvoril postavu podobnú sebe , no odlišnú od tej druhej . Robili mu spoločnosť cele veky a on na ne hľadel a plakal , rozprával sa s nimi . Hovoril im všetky zážitky čo mal , aj o Xibalbe , ktorá je teraz mŕtvou hviezdou . Po čase oľutoval aj to že zobral tie dve kométy zo spoločnej cesty a spravil si z nich hračky. Vtedy sa rozhodol že už nechce nikdy nikomu ublížiť . Pomaly začal jeho duch prechádzať do obidvoch figúrok a telo sa mu začalo meniť . Zo svalov mu narástli obrovské kamenne kopce a vrchy , z chlpov sa stali stromy a zvieratá . Z jeho oči dva obrovské ľadovce , každý na inej strane gule na ktorú sa menilo jeho telo . Kedze mu z nich stále tiekli , slzy naširoko ďaleko ich tieto dve studené oči zamrazili a guľa získala akoby dve biele čiapočky . Dve figúrky na jeho povrchu získali život a čo viac jeden spolu s druhým , mohli ďalší život vytvárať . Pamatujuc si na praotca mu začali vzdávať hold . Žili podľa jeho vzoru a aj svoje deti vychovávali podľa tohoto presvedčenia . Lenže schránka bytosti nebola taká silná a odolná ako telo praotca . Všetku silu vložil do ich duse , lebo ani jeho hviezda nemala telo a dokázala žiť , milovať a smútiť . Prvý dvaja ľudia žili jeden pre druhého , pre svoje deti , milovali a dávali do toho všetko . Preto keď obaja zomreli z lásky k svojmu stvoriteľovi označili vo vesmíre Xibalbu ako konečný ciel putovania všetkých duší . Keď sa dostali k nej a prešli umierajúcou hviezdou , zistili ze boli znovu zrodený ako anjeli . Pochopili že aj keď už len mŕtva , chce dovŕšiť dielo svojho milovaného a zaistiť aby jeho bytosti nikdy nevymreli . Anjelsku podstatu odvtedy však darovala len malo komu . Musel to byt človek , ktorý keď ňou prechádzal jeho zážitky a emócie obkolesili cele jeho telo a on sa z nich nich potom zrodil ako anjel . Niektory sa nimy stali koly , laske k ostatným , niektorý koly tomu čo pretrpeli . Anjeli zostavali žiť v Xibalbe , ty čo sa nimi nestali boli znovu zrodený ako ľudia . Prichádzajú sem duše po stovkách aj po jednej . Anjeli na ne dozerajú , rozprávajú sa s nimi o ich životoch , smrti . O ich láskach a pocitoch . Doslova tu vzduchom poletujú milióny príbehov . Skutočných ako ten čo vám teraz rozpravám . Niektoré sa odohrali na zemi , iné na Xibalbe , ale každý z nich je v skutočnosti kúskom života , kúskom niečiej duše .
Rozprávka
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár