Marry je veľmi ambiciózna, pekná, mladá žena, ktorá až priveľa času trávi budovaním si svojej kariéry. Bežný človek by ju nazval vorkoholičkou, ale ona si to nepriznáva „Nie som vorkoholička, len robím to čo ma baví, nemyslím si, že je na tom niečo zlé. Svoj osobný život nemiešam so svojou prácou a aj keď som tu niekedy možno dlhšie ako ostatní, neznamená to, že som vorkoholička!“ bráni sa zakaždým. Tí čo ju dobre poznajú hovoria o nej len v dobrom a čas strávený s ňou si nevedia vynachváliť.
Má veľa priateľov a asi pred troma mesiacmi sa rozišla so svojim partnerom. Volal sa “Nick a rozchod rozhodne neznášal najlepšie. Niekedy okolo ôsmej, keď už bola Marriett v práci sama, jej zazvonil telefón. Bol to samozrejme Nick, ktorý jej vyvoláva každý deň. Ale dnes to bolo iné. Nickovo správanie bolo až príliš mimo realitu a aj keď mu už tisíc krát povedala nech jej dá pokoj, jemu to bolo ľahostajné. Marry je už zúfalá a začína mať z neho strach. Po dnešnej hádke s ním je pevne rozhodnutá podať na neho žalobu a zmeniť si telefónne číslo. Ale je otázne, či to aj stihne.
Odbila desiata hodina a Marry sa pomaličky poberá domov. Nevie si nájsť kľúče od auta a tak jej nezostáva nič iné, ako si zvoliť večernú prechádzku po čerstvom vzduchu. Príjemná večerná atmosféra na ňu pôsobí priaznivo, večer je to tam všetko krásne. Človek by si aj pomyslel že sa ocitol v rozprávke plnej farieb, kde čas nehrá žiadnu rolu a tak sa kľudne môže kochať pohľadom na rozsvietené lampy, vrhajúce svetlo na okolité uličky a prírodu. Ale niečo je zle. Všetky svetlá zrazu zhasli a v meste zavládla tma a ticho. Ticho nad všetky tichá, ticho ktoré pôsobí priam desivo a ešte na takomto mieste, mieste kde niet živej dušičky a už vôbec nie o tomto čase. Marriett to prišlo ako dobrý nápad, skrátiť si cestu domov skratkou okolo jazera, ale teraz to už oľutovala. A keby len raz.
Cesta späť už nepripadala v úvahu, pretože bola viac ako za polovicou a tak pomaly pokračovala v ceste, svietiac si displayom jej iPodu, ktorého ukazovateľ signálu neustále skákal na nulu. To ticho vôkol nej bolo ubíjajúce, ale tie kroky, ktoré vzápätí počula, boli ešte viac. Kroky, ktoré neparili jej osobe, ani žiadnej zvery, pretože boli príliš pravidelné, kroky, ktoré sa pomaly ale isto približovali k nej. Srdce jej začalo prudko biť a celá zmeravela. Chvíľu rozmýšľala či sa ozvať, alebo sa niekde skryť, ale vzápätí z nej vyšlo tenkým hlasom, plným strachu: „Halóóó, je tam niekto?“ odpovede sa však nedočkala a tak to skúsila po druhý krát. „Je tam niekto? Ozvite sa! Ja viem že ste tam a ak si myslíte, že mi naženiete strach týmto tichým prikrádaním sa, tak ste na omyle!“ povedala tento krát ráznym hlasom. „Ty si myslíš, že to nechám teraz tak? Myslíš si, že len tak zabudnem na tie 2 roky strávené s tebou? Že mi je to všetko úplne jedno a že teraz budem žiť normálne ako keby sa nič nestalo?“ ozvalo sa za ňou. Ten hlas jej bol známy, až príliš známy, v tomto momente by ho najradšej nepoznala. Čakala hocikoho, ale jeho nie. Áno, bol to Nick, ten Nick, ktorý je psychicky labilný, ten Nick, ktorý si prechádza ťažkým obdobím. Obdobím, ktoré zapríčinila ona a ten Nick, z ktorého razil alkohol tak veľmi, ako keby strávil týždeň v pálenici. Len teraz ju zachvátil pravý strach. Nezmohla sa na nič, na žiadny pohyb, na žiadnu hlásku, ani nič podobného, len ticho stála s očami plnými strachu, uprenými na svojho bývalého. Vedela, že kombinácia alkoholu s jeho osobou neveští nič dobré. To bol jeden z dôvodov, prečo k rozchodu vôbec došlo. „Takže ty mi nič nepovieš? Ty, ktorá si mala stále ústa plné slov, ktorej jazyk sa nikdy nezastavil a na všetko si vždy mala čo povedať? Hah!“ pousmial sa Nick, „ale vieš čo? Mne je to už všetko jedno, už mi na tebe nezáleží, zničila si mi život. Ale poviem ti jedno, ak nebudeš so mnou, nebudeš s nikým!“ Nick vytiahol zbraň a namieril ju na Marriett. Jej koniec bol blízko, nikdy by si nepomyslela, že to príde tak skoro. Bola pripravená na to najhoršie.
V tom sa však stalo niečo nečakané. Nick zrazu spadol na zem. Marriett si to nevedela nijako vysvetliť, premohla svoj strach a podišla k nemu. Jeho bezvládne telo ležalo v tráve a nejavilo žiadne známky života. Aj napriek všetkým hrôzam, ktoré jej spôsobil, začala plakať. Plakala z radosti, že sa to všetko skončilo, plakala z ľútosti, že prišla o niekoho, kto pre ňu kedysi znamenal tak veľa. Proste len plakala a plakala. Po chvíli sa zmohla zodvihnúť telefón a zavolala na políciu. Tí okamžite prišli a o všetko sa postarali.
Po pitve sa zistilo, že Nick bol diabetik, dostal záchvat a nezvládol to. Na jeho pohreb sa Marry nedostavila, pretože sa liečila z traumy, ktorú jej spôsobil. Pomáhali jej aj jej priatelia a po roku sa vrátila do svojich starých dobrých kolají. Do kolají, kedy trávila väčšinu svojho času v práci a neriešila psychicky narušených bývalých.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár