Nina ostala doma sama. Z duše neznášala chvíle samoty, kedy sa nemala komu vyrozprávať, vyplakať, keď pri nej nebol ani jeden s jej kopy priateľov. Nina milovala ľudí, potrebovala ľudské teplo, pohladenie, potrebovala počuť ľudskú reč, rozhovory, smiech. Milovala davy, v ktorých sa mohla schovať a zároveň počúvať problémy tých druhých. Chcela vidieť do hlavy ostatných, stále niekoho pozorovala, analyzovala životy cudzích ľudí podľa ich správania, výzoru, mimiky. . . .
Zabúdala pri tom na vlastné problémy. Mala ich vo svojej hlave toľko, že už nevedela čo s nimi, hľadala cestu ďalej, vždy však našla len križovatku s kopou bočných ciest. Vždy bola ten trpiteľský typ, čo si všetko berie moc k srdcu, rozhádzalo ju zlé slovo, nevyslovená myšlienka, krivý pohľad, čo i len malé podozrenie, ktoré by jej spôsobovalo nepokoj na duši. Vždy nad vecami príliš rozmýšľala. Škoda, že až potom ako sa stali. Inak vždy konala veľmi impulzívne a v afekte. To bol asi najväčší zdroj všetkých jej problémov a prúserov, čo v život urobila. A veru ich nebolo málo.
Teraz sedela za stolom a hľadala zdroj pokoja. Nenašla ho v litri vína, čo vypila, nenašla ho ani vo svojej obľúbenej knihe, pretože aj tá jej ho pripomínala, nenašla ho vo svojej obľúbenej hudbe. Skúšala tancovať, to jej vždy pomohlo. Pustila hudbu a nechala sa unášať tými pôvabnými rytmami a pohybmi. Teraz nič, pustila hudbu a nedokázala oslobodiť svoju myseľ spod toho nátlaku myšlienok. Skúšala sa vyrozprávať. Nebolo komu. Ešte aj jej jediná životná opora, jej Lulu ju nedokázala zbaviť depresie, má predsa vlastné problémy, navyše na ňu Nina nemala v poslednej dobe veľa času, nie ako kedysi, keď spolu trávili každučkú voľnú chvíľu. Lula bola jej jediná istota v živote, milovala ju ako nikoho. Takého skvelého človeka ako je ona už nikdy nestretne a Nina to veľmi dobre vedela. Nikto iný okrem Lulu tu nebol, teda nikto taký, kto by ju chápal. Skúšala si pustiť film, ale aj ten jej prinášal len spomienky.
Rozhodla sa teda naliať si ďalší pohár vína a ísť do vane. Len nevedela či sa chce len okúpať, alebo rovno utopiť. Vždy mala rada dramatické konce.
Pre dnešok sa predsa len radšej okúpe. Nieže by nemala odvahu sa utopiť, ale od detstva mala strach z vody. Keď už odísť, tak s úsmevom a väčším promile v krvi a jej už pomaly ale isto dochádzalo víno. Aby toho nebolo málo, nemohla nájsť cd svojho obľúbeného speváka, a aká by to už bola samovražda bez Landu, no uznajte.
Vošla do kúpeľne a nechala si napúšťať vaňu. Tužila po hladkaní, rozmaznávaní, preto si pustila svoje obľúbené cd a jeho tóny sa rozliali po celej, snehovobielej kúpeľni. Do vane naliala škoricovú penu a otočila sa ku zrkadlu. S neskrývaným záujmom na seba hľadela. Vlasy siahali až po pás a zakrývali bradavky jej veľkých a pevných pŕs. Vždy bola na ne hrdá, myslela si že jej dodávajú príťažlivosť. Pozrela na svoju postavu. Kilá navyše jej síce dodávali ženskosť, ale uberali jej sebavedomia. Nikdy sa s nimi vnútorne nezmierila, aj keď navonok bola veľmi vyrovnaná. Na celom jej JA dominovali oči. Tuto časť na nej najviac miloval aj Andrej. Rád sa jej do nich pozeral a hovoril že vyzerá ako mačka. Jeho mačka. Tak jej hovoril. Andrej neznášal mačky.Mal na ne alergiu.
Nebola ešte na zahodenie. Na svete je isto veľa chlapov, ktorý by tužili byť v jej prítomnosti, pomyslela si . Nie, ona sa zožiera nad jedným , ktorý jej naposledy povedal ž je krásna, keď mal v sebe liter slivovice a k tomu päť pív. Predtým jej to povedal len keď mala asi 17 a zadok ženy. A ešte nemala celulitídu.
Viezla do vane a dúfala že horúca vôňa s nej zmyje špinu minulého roka. Najskurvenejšieho roka v jej živote. Roka plného sklamaní, pádov, faciek, strát, hnusných klamstiev a životných prehier. Roka, ktorého konca sa už Nina nemohla dočkať. Verila, že po jame príde kopec, že všetci tí múdry ľudia sa nemýlia a majú pravdu v tom, že život je sínusoida. Že po tom zlom musí prísť to dobre. Mala rada svoju naivitu, dodávala jej pocit mládi.
Vyliezla s vane a necítila sa o nič lepšie. Ale tešil ju fakt, že si oholila nohy a použila píling, ktorý dostala na Vianoce od starej mamy. V kuchyni bolo príjemne teplo a na jej notebooku jej pípala správa od jej kamaráta Riška . Bol to jej veľký braček, chlap, ktorého keby dokázala milovať viac ako naj kamoša, brala by ho všetkými desiatimi. Ľúbila ho však natoľko úprimne, že to nedokázala. Napísal jej to čo práve cítil. Na jej prekvapenie to bolo viac než podobné jej pocitom, tiež mal depresiu, tiež bol sám. Fungovala medzi nimi akási pupočná šnúra, ako to on nazval, ktorá ich držala pokope a za ktorú bola Nina veľmi vďačná Pánovi Bohovi, Darwinovi či veľkému tresku, alebo tomu, kto nás to tu vysadil.
Tak predsa je tu niekto kto ju dokáže pochopiť. Nie je jediná trpiteľka, ktorej sa pod ťarchou citov láme duša na kúsky. Nie je jediná, ktorá bez lásky nedokáže dýchať, ale už jej tak naučená ju od toho druhého nedostávať, že keby ju mala, tak sa zadusí.
Kukla si svoje maily a našla správu od svojej internetovej lásky. Bol to krásny chlap s neprekonateľnou charizmou, avšak jej nevyhovoval. Ani nevedela vlastne prečo, iné by sa za nim išli potrhať, a on ľúbil len ju, ona bola tá, ktorá ho dokázala zmeniť na dobrého a milujúceho chlapca. Až pri ňom zistila, že je beznádejný prípad. Že u nej jedinej neplatí pravidlo „Klin sa klinom vybíja“ . Lebo ani keď nešla ten najlepší klin, po akom už dávno túžila, nepodarilo sa jej zo srdca vylomiť ten predošlí. Ten zanechal na duši bahno, cez ktoré sa nik , ani ona sama, nevedel prebrodiť.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
drilo
4. 1.januára 2010 01:56
nina moze s riskom darovat pupocnikou krv
2
nina a riško su nový spasitelia sveta, len o tom ešte nevedia
Napíš svoj komentár