Nina deň za dňom kvitla. Síce na jej škodu nie do krásy, ale do spokojnosti. Naučila sa žiť sama zo sebou, zo svojimi myšlienkami, predstavami, snami, svojou depresiou, chuťou na sex ale aj svojou neprekonateľnou prázdnotou. Vlastne, tá sa postupne strácala. Napĺňala ju radosť z bytia ako takého, radosť z maličkosti a úplne bežných vecí. A to Nine už dávno chýbalo.
Pár dni po zažehnaní depresie z Andreja sa Nina dostala do nemocnice. S celkom banálnej nádchy sa vykľula celkom ťažká a kurevsky bolestivá operácia nosa. Nina si v nemocnici pobudla nejaký ten čas, ale za ten čas sa naučila toho viacej ako čakala.
Hneď v prvý deň spoznala svoju najbližšiu osobu na nasledujúce dni, Betku. Betka mala svoje najlepšie roky za sebou, ale aj napriek tomu bola krásna, príťažlivá a neskutočné múdra. Bola síce mamou, vlastne už aj babkou, ale pre Ninu sa stala veľmi dobrou kamarátkou, aj napriek na prvý pohľad neprekonateľnému vekovému rozdielu.
Betka mala neskutočnú charizmu. Na prvý pohľad obyčajná 60tnička, s miernou nadváhou, vráskami a okuliarmi. Taká bábuška. Na pohľad druhý neskutočné silná žena, ktorá v živote nepozná prekážky. Svoje šťastie si musela vybojovať, zažila toľko trápenia, aby v starobe spoznala tu pravú lásku a šťastie. Ich rozhovory trvali hodiny a Nine dodali nádej. Nádej na lepšie začiatky. Pochopila, že aj keď začnete odznova po pädesiaty krát, vždy sa oplatí snažiť sa vôbec začať. Nikdy neviete, čo Vás na konci tej cesty čaká.
Aj Nina sa vydala na cestu. Kurva dlhú. Na cestu za sebou samou, lebo ako pochopila, stratila sa. Sama sebe. Dávno a ďaleko. Ale rozhodla sa nájsť.
Začala odznova. Odrazu v zrkadle videla krásnu, sebavedomú ženu, ktorá dokáže všetko. Pochopila to až tam, v nemocnici, v epicentre trápenia a bolesti. Pochopila, že nič neni také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá, áno, je to fráza, otrepaná fráza, ale aj frázy tu na niečo sú. Aby mali občas pravdu.
Nina v nemocnici pochopila, že je nezlomiteľná, silná, krásna a plná života. Teda neni, ale bude. Nech to stojí, čo to stojí. Každý si zaslúži plnohodnotný život, svoju dávku šťastia, maličké radosti. Áno, už zase padám do frázovania, ja viem, ospravedlňujem sa, ale už týždeň som nemala v krvi alkohol a ani nikotín. Sory.
Čo sa týka Andreja, zdochol. Úplné, ostal po ňom len hnilobný smrad rozkladajúcej sa mŕtvoly. Nina pochopila, že je to koniec. Necítila už nič, len ľahostajnosť. Krutú, neprekonateľnú a smutnú ľahostajnosť. Už ju prešli tie „ žalúdočné “ stavy – či už to boli motýliky z lásky alebo napínanie na vracanie z nenávisti. Teraz tu nebolo nič, len prázdnota. Ale pravdou ostáva, že Nina bude Andreja milovať svojim spôsobom navždy. Ešte že pravda neexistuje.
Nina pochopila, že každý raz zdochne. V tom druhom. Andrej spáchal v Nine samovraždu. Ani Japonci či aký šikmooký trpaslíci s ich harakiri by to nezvládli lepšie ako on. Nina mu priala len jedno, do telefónu, pred jeho cestou do Portugalska. Nech umrie na syfilis. Alebo nech sa aspoň týždeň nevyserie. Bodka.
Teraz sa Nina tešila na bežný život. Na vylihovanie doma, kým je ešte na PN, na stretávky s Lulu, na nové kurzy brušného tanca, ktoré ide viesť, na aerobic, na ktorom sa s Lulu rozhodli zhodiť ich kufre, na novú manikúru, na nohavičky ktoré si po ceste s nemocnice kúpil a ba i len na normálne jedlo, ktoré ju za dva týždne čakalo. Dovtedy si ešte požije na teplom mlieku, jogurtoch a polievkach, zmiznú modriny a opäť to bude stará dobrá Nina, ktorá miluje život a svojich priateľov. Bez nich by tu už asi nebola. Ty v nej nikdy nezdochnú. Nikdy.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
drilo
22. 1.januára 2010 10:20
dalsi dobry bog od teba sestricka
Napíš svoj komentár