Nine sa rozbúchalo srdce a roztriasli ruky. Vstala s postele, celá spotená, ešte s červeňou v tvári. Tak taký akčný a divoký sex už dlho nemala. Škoda, že to bol len sen. Bolo to tak neskutočné, vášnivé, pritom však veľmi nežné, romantické a niekde v hĺbke toho aktu bola detská radosť s prebudených citov. Bolo to také nové. Nina milovala prvý sex s novým partnerom. Všetko bolo zvláštne , iné, nové. Mala rada vôňu prvého sexu, zimomriavky pri prvých pocitoch vášne, prvé vzdychy, dotyky. Bolo to neočakávane, za to intenzívnejšie a príjemnejšie ako kvapky letného dažďu na rozhorúčenej pokožke. Práve preto, že to bolo s nim. S jej dobrým kamarátom, ktorého tak nikdy nevnímala ako chlapa. Samu ju to prekvapilo, v jej očiach ho zrazu začala vnímať inak. Všimla si aký ma krásny úsmev, aký ma charizmatický hlas, aké ma šibalské oči. Áno, vždy tu bol , vždy ho brala ako časť partie. Až teraz si všimla, že vždy sa zasmial, keď povedala vtip, že vždy jej povedal niečo podporujúce keď mala zlý deň, že mal rád tie isté pesničky ako ona, že jej dal svoju mikinu , keď jej bola zima. Že to bol vlastne milý chlap. Chlap ktorého si zrazu všímala viac. A nebolo to len tým, že po tom sne mala vlhké nohavičky. Ten sen bol skutočnejší a viac vzrušujúci ako realita jej posledný mesiacov dokopy.
Nina sa rozhodla, že tento deň nebude myslieť. Nebude sa trápiť, nebude analyzovať, nebude plánovať, nebude riešiť, nebude nič. Bude len ona a jej bytie. Uvarila si kávu, pustila film, vyložila nohy a oddychovala. Vychutnávala si pocit skvelej noci, bola vyspaná, čerstvá a spokojná. Usmievala sa. To tu už dlho nebolo. Možno vypadala ako blázon, ale usmievala sa, bez dôvodu, bez prikázania, bez prekážok. Uvedomila si, že samota nie je trest. Je to vlastne cesta na hľadanie samého seba. Že je načase začať milovať samú seba. Nehľadať na sebe len chyby a podstatu všetkého zlého.
- Pozitívne myslenie je kurva to, čo mi chýba. – pomyslela si Nina a otvorila si čokoládu. Beztrestne ju celú zožrala. Vedela, že ju aj tak vyvracia, posledné dni v sebe nič neudrží. Nevedela, čím to je , ale jej žalúdok si robil čo chcel. A nie len jej žalúdok, ale celé telo jej naznačovalo, že niečo nie je v poriadku. Vedela že to je výsledok jej prijebaného myslenia, ktoré ju postupne ako kyselina rozožieralo.
Dúfala, len že to nie je nič vážnejšie, meškala jej totižto aj menštruácia. Vedela, že to môže byť aj anestézou, stresami z nemocnice, ale predsa jej to len vŕtalo v hlave. Andrej si naposledy zase raz nedával pozor a ona naivná na to tiež nemyslela. Už nikdy viac nechcela zažiť ten pocit, keď bola tehotná. Nie preto, že bola tehotná. Bolo to pre ňu síce neočakávane a prišlo to v tej najnevhodnejšej chvíli, ale bol to ten najkrajší pocit na svete. Pocit, že nie ste na svete sama. Bolo to ako zázrak, ako niečo, čo vás robí jedinečnou a neopakovateľnou. Nina vedela, že je to jej životná rola. Tá sa však čoskoro rozplynula. Nina potratila. Potratila svojho malého Andreja, jedinú spomienku na jej lásku k Andrejovi. Ten sa na ňu vykašlal, mal predsa vzťah so Sisou, ktorý si predsa nenechá pokaziť nejakým deckom. So Sisou bol vtedy týždeň. Ale tak hold, rytieri nikdy nemali rodičovské sklony.
Nina odvtedy nepocítila ten pocit, že chce mať svoje deti. Brala to ako niečo, čo jej môže spôsobiť takú bolesť, že mate pocit, že vám trhá srdce na malinké kúsky. Že umrela jedna časť Vás. A tu nikdy nedostanete späť.
Nina už poobede pochopila, že sa jej nedá nemyslieť. Myšlienky jej v hlave vírili ako osy v úli, a ona ich nie a nie zo seba dostať. Skušala napísať Lulu, ale nebola online, asi bola von. Mal predsa aj iných kamarátov, na ktorých síce Nina nežiarlila, ale keďže zrazu začala byť pre Lulu dôležitejší ako Nina, začalo ju to srať. Ona sama s tým však nič nevyrieši, preto sa tým trápiť nebude. Síce by teraz potrebovala, aby Lulu bola len jej , aby sa jej mohla vyplakať, aby mala čas len na ňu. Ale Lulu je predsa dospelá a môže si vyberať s kým bude a s kým nie.
Písala jej Alica. Nina si uvedomila, že je osudu strašne vďačná za toto žieňa. Alica jej vždy dokázala vyčariť dobrú náladu a úsmev na tvári, nech sa dialo čo sa dialo. Aj dnes. Stačilo pár slov a Nina bola spokojná. Alica bola proste jej ňuňu. Navždy. Len oni vedeli, čo to znamená, ale v podstate to nik iný vedieť nemusel. Aj tak by asi nechápal.
Nina si uvedomila, že nie je až taká sama. Ľudia sú tu, vždy boli a budú. Len si treba k ním nájsť cestu. Samota nie je rozhodnutie iných ľudí nebyť s nami, je to naše rozhodnutie nedovoliť tým ľuďom aby s nami boli.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
jajika
23. 1.januára 2010 12:23
Napíš svoj komentár