Vlastne som ani nechcela písať o tejto knihe. Iba o mojej beznádejnosti, ktorú často cítim a je porovnateľná s beznádejnosťou hlavného hrdinu tej knihy. Viem, že by som sa tak cítiť nemala, no cítam sa tak. Nie som z krajín tretieho sveta, mám v hlave všetkých pokope (údajne), nechýbajú mi žiadne časti tela (nehovorím, že mi nechýba objem na istých častiach tela) a myslím, že som aj celkom zdravá ( ak sa neráta, že som hypochonder a na trpím migrénami – ale mám prečo...). Jednoducho mám pokrk doterajšieho života. Chcela by som nejakú zmenu. Chcela by som, aby sa konečne niečo zmenilo. Čokoľvek. Momentálne mám pocit, že ma najviac poteší už len to, ak v utorok spravím vodičák. To bude konečne nejaká zmena. Aj keď minimálna. A spravím ho aj keby čo bolo!
Viete čo ma štve najviac? Tá ľudská stagnácia. Mám pocit, akoby už nikoho nič nezaujímalo. Akoby každému bolo všetko jedno. Akoby už s nikým nedokázalo nič pohnúť. Teraz som napísala môjmu synovcovi. Ako sa má, ako sa mu darí na škole. Neodpísal. Ani ho nehlo. A pritom doteraz mi pri jeho mene na icq svieti zelený kvietok. Veď načo aj by odpisoval. Niekomu ako som ja. Iba takej rodine. Ktorá za nič nestojí. Ale ja to chápem. Možno aj on si myslí, tak ako si to všetci myslia, že aj keď mu napíšem, tak sa o neho nezaujímam. Možno si myslí, že od neho iba niečo potrebujem. Preto mu píšem a navonok sa tvárim, že sa zaujímam o to, ako sa má. Áno, tak to vačšina ľudí robí. Aj mne. No ja taká nie som a tak to nerobím. Nepíšem ľuďom iba preto, že od nich niečo potrebujem. Píšem im preto, že sa o nich skutočne zaujímam. Ale kto z vás ma pozná a kto z vás vie, že nie som taká, aká si myslíte, že som?
Zvykli sme si a hráme sa na navonok šťastných ľudí, ktorí však možno vnútorne už tak vyprahli, že si nedokážu uvedomiť svoje nešťasie. Koľko zo 100 ľudí ktorých dnes stretnem pri otázke , , ako sa máš? “ odpovie dobre? Škoro všetci? Ale nie preto, žeby to tak bolo. Ale preto, že sme si zvykli.
Aj ja som si zvykla. Priznávam sa. Zvykla som si na svoju depresiu. Na to, že úprimný úsmev je dnes cennejší ako soľ a preto ním nemrhám len tak pre nič za nič. Zvykla som si na to, že ráno musím vstať kým všade naokolo je ešte tma. Zvykla som si na to, že moja mama ešte spí a už dávno ma nebudí vôňa teplého kakaa a raňajok. Bože ako mi to chýba. Zvykla som si na to, že otec už o 3:00 v noci sedí za počítačom, pracuje a trpí. Viem že trpí a nedá to najavo. A ja mu neviem pomôcť. Zvykla som si na to, že o 19, 30 už na markíze nechodia komediálne sitcomy ako Priatelia, Krok za krokom či Show Billa Cosbyho. A ja už nechodím do bratovej izby a nepozerám ich s ním, lebo tam nie je a izba je prázdna. Dnes som si na to spomenula a mala som slzy na krajíčku. Tak na dne je moja psychika. Zvykla som si na to, že keď prídem domov, nikto sa ma ani náhodou nespýta ako sa mám. Až tak veľmi som si na to zvykla, že keď sa ma na to pýta niekto iný, pripadá mi tá otázka ako z iného sveta. Poprípade mám pocit, že toho človeka to ajtak nezaujíma a pýta sa to zo zvyku. Preto na to neodpovedám. Odpoveď bolí. Odpoviem, keď sa budem mať dobre. Sľubujem. Aj keď vás to nezaujíma.
Dnes ráno, keď som vstávala, som si uvedomila, že mojou mysľou blúdi veta: Všetko je márne. Len tak z ničoho nič sa ozvala a nechcela prestať na mňa kričať. A mne sa nechcelo pohnúť a vstať. Zapnúť rádio Okey, ktoré vždy jemne hučí, ísť si urobiť raňajky – alebo si neurobiť žiadne, ako to väčšinou vždy dopadne, ten istý čaj, ktorý je stále zelený alebo čierny, zakryť nedostatky mojej pleti tým istým makeupom a obliecť si tričko, ktoré už dávno poznám. Keby aspoň niečo bolo iné. Keby rádio prestalo hučať, urobil mi niekto raňajky a namiesto čaja kakao. Keby som sa zobudila s bezchybnou pleťou, ktorej nedostatky by netrebalo zakryť. Keby som našla v skrini tričko, ktoré som ešte nikdy nevidela. Keby sa tak čokoľvek zmenilo. Bolo by to stále márne?
A potom, keď už sa konečne preberiem a ako tak naberiem odvahu pohnúť kľučom vo dverách, sa dostanem do auta v ktorom ľuďia preberajú zase to isté: , , Ty kokos, ja si nič nepamätám, ale veď som nebola až taká ožratá! “ .... , , Ja som bol kvalitne, som pil vodku, jednu som mal ešte v aute...“ ... , , Odtiaľ sa stále ozývali dajaké zvuky: Nie, nie, prosím nie...“. Smejete sa? Ak áno, obdivujem vás, že ste sa dočítali v tomto trápnom blogu tak ďaleko.
Dnes ma ešte zarazilo pár vecí. Jednou z nich boli oči mojej nemčinárky po tom, čo oznámila, že vo štvrtok je písomka. Akoby si myslela, že nás dostala. Preboha, to je len trápne. Takí učitelia, ktorí si myslia, že ak dajú písomku, pomstia sa tým celému svetu, napravia si nejaké svoje pokryvené sebavedomie z detstva a majú pocit víťažstva. Škoda, že normálnych učiteľov je stále menej a menej. Škoda, že učitelia už nie sú učitelia, ale stroje. Nikdy by som nemohla byť učiteľ. Ľutujem ich.
A ešte ma zarazil spolužiak, ktorý po tom, čo zistil, že na stužkovej bude na výber iba jedno menu a nebude možné, aby si každý vybral aké chce a také aj dostal, na mňa pozrel ako na tatálneho debila. Je to neuveriteľné. Ako vám každý deň niekto musí dokázať, že je viac ako vy. Nech žijú steroidy.
Viete čo? Chcem ísť na žurnalistiku. Vážne. Chcem sa tam dostať, lebo chcem písať a chcem svojím písaním otvoriť oči ľuďom. Mám pocit, že sa mi tak podarí mnohým pomôcť. Keď som písala s mojím kamarátom – vydavateľom/spisovateľom, povedal mi, že moje blogy sú príliš subjektívne. Že také veci su nezaujímavé pre bežného čitateľa. Pretože nie som hviezda. Že mám písať o politike, ekonomike. Rozumiete tomu? Nie je to tá najodpornejšia vec, akú ste kedy počuli? Nepíšte to, čo cítite. Nepíšte o sebe, pokiaľ nie ste hviezda. Radšej sa venujte tomu, čo zaujíma všetkých. Peniaze a moc. Fiktívne peniaze a fiktívna moc. Asi som ešte nevyrástla. Až raz vyrastiem, budem veľká novinárka a budem písať o svetovej finančnej kríze a o Ficovi a strane Smer, ktorá aj po 10 rokoch bude na čele nášho štátu, lebo ľuďia si zvykli. Bude to zaujímavejšie? Nie. Ale bude to zaujímať viac ľudí. A o to predsa ide. Či nie?
Možno aj po prečítaní tohto blbého blogu niekto zrobí niečo pre seba. Niečo čím by pomohol zlepšiť to kde sme. Trebárs sa večer zriekne sexu s frajerkou len preto, aby nabudúce, keď sa s ňou bude milovať zistil, že mu nechýba sex, ale ona.
Ja napríklad si zajtra ráno urobím kakao. A možno tým sa niečo zmení...
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
2
neviem čo ti mám na toto napísať ...úplne ma to dostalo pretože som sa našla takmer v každej druhej vete... vystihla si všetku podstatu toho ako sa v poslednú dobu cítim..a dokonca aj moje názory..nikdy by som to tak dobre nenapísala ako ty... a to som sa o to včera aj snažila.. vyšiel z toho blog no nie taký super ako ten tvoj..
na koniec ti dokážem povedať len toľko CHOĎ SI ZA SVOJIM SNOM!!!
na koniec ti dokážem povedať len toľko CHOĎ SI ZA SVOJIM SNOM!!!
Napíš svoj komentár
a co sa tyka toho ze nemas pisat to co citis.. neriad sa tym, pretoze ked sa budes zdokonalovat, tak otvoris oci svojim textom aj slepemu cloveku... Chod si za svojim.. a podla mna sa minimum ludi zaujima o politiku...