Nevideli sa. Ich srdcia však boli spojené cez to všetko, cítili existenciu toho druhého. Pocity a emócie sa predierali ako záblesky svetla cez hustú hmlu, cez kvapky dažďa, pomedzi zaneprázdnených ľudí. Prerazili si cestu aby najjemnejšie ako dokážu vnikli dnu do ich sŕdc.
A v tej sekunde sa uvideli. Vtedy aj čas ukázal aký jemný a súcitný vie byt. Všetko zmizlo. Zrazu medzi nimi nestálo nič. Pomaly, krok za krokom prichádzali k sebe. Rozprávali sa ocami. Stali oproti sebe, nehybne, ticho. Tancovali v rytme svojich sŕdc.
Pomaly zdvihol ruku a dotkol sa jej dlhých svetlých vlasov. Ona dvihla ľavý kútik svojich úst a chytila ho za ruku. Pomalým pohybom sa ich prsty spojili. V tom momente boli tak skutočný, ako skutočná môže ľudská bytosť byt. V sekunde, ako keď odtrhneme kvet, keď dopadne kvapka na zem, keď sa slnko dotkne zeme pri západe, v tej krátkej sekunde sa objali. Srdcia blízko pri sebe, najbližšie ako sa dá, sa spojili v jedno. Vtedy sa ich oči prestali pozerať.
V takých chvíľach vzniká novy svet. Svet, v ktorom človek dokáže rozprávať bez slov. Svet v ktorom pohľady nahrádzajú dotyky.
Čo dokáže čas? Vie ukázať svoju moc, keď to nikto nežiada. Dokáže vpustiť všetkých ľudí späť. Vie ukázať svoju silu tým že plynie. Srdcia zahojene, srdcia rozlomene. Podľa čoho určuje svoj vyber?
Stal tam sám, stala tam sama. S vlasmi sa jej hral len vietor. Dotyk na ruke si s niečím iba splietol. Stáli oproti sebe a nevideli sa. Pozerali sa na seba zrakom svojich sŕdc. Dá sa to bez lásky? Čo sa potom stane?
Oslepnete.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár