Blesk rozbíja tvoju zamatovú kožu,
krv vrie v záhyboch tvojho života,
tvoje ponímanie reality postráda zmysel.
Cítim sa ako klavirista, klepúci do klávesov svoj život.
Gumuješ svoje činy,
no ostane len vyšúchaný papier,
darmo sa naň snžíš písať...
Všetky oblé tvary zrazu hranatejú.
Začali sme chodiť po rukách, mysliac si, že nájdeme čo sme stratili.
Červené plášte halia naše rany,
zjazvené ruky pripomínajú časy, kedy sme siahali,
no nič nedosiahli.
Kráčaš po bielych svetroch umazanými nohami,
si ako rieka, živel,
berieš všetko, čo ti príde do cesty.
Zanechávaš len spúšť.
Zmietaš kvety z našich brehov,
lúku farbíš do šeda.
Stromy už viac neunesú vtáky,
ktoré zlietajú, aby si pochutnali na zvyškoch, ktoré im nechávaš.
Srdce mľaská, trávi sladkú kašu ktorou nás kŕmiš.
Biele závoje visia z našich okien, a šplhá po nich slizský hriech.
My osamotení, medzi štyrmi holými stenami,
hladní,
vpúšťame ho sťa hosťa.
Kvietkované plášte už dávno stratili význam,
zaspávam cítiac vôňu toho, kým chcem byť...
... no naše činy už nemajú zmysel,
Napime sa radšej toho horiaceho klamu,
vietor nám ho fúka priamo do tváre,
niet už nad čím premýšľať.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár