Ked si s ludmi vytvorim blizsi vztah, zacnem na nich lipnut. Proste, vlastne im dovolim, aby mi ublizili a oni tu sancu vyuziju. Vraj su ludia nahraditelni, ale pri kazdom sa najde hned protiargument s konkretnym prikladom, ze nie vsetci su uplne nahraditelni.
Vraj ludia prichadzaju a odchadzaju a mam sa s tym zmierit. Tak to bolo a bude a tak to proste chodi. Viem...nepodstatnych ludi je okolo mna vela. Su to proste ludia, ktori pre mna nie su doleziti a je mi jedno, ci som dolezita ja pre nich. Je mi jedno, ci sa zaujimaju o to, co robim. Je mi jedno, co si o mne myslia a im je jedno, co si ja myslim o nich.
Ibaze potom su este ini ludia...tych je menej a ked im zacnem doverovat, ked pre mna zacnu nieco znamenat, ked mi na nich zacne zalezat, potom mi nie je jedno, co si o mne myslia a ako sa ku mne spravaju.
Jasne, ked na tebe niekomu naozaj zalezi, neublizi ti a nenecha ta trapit sa. Takze ak ti niekto ublizi a je mu jedno, ze teba to boli, ocividne mu na tebe nezalezalo...snazim sa to pochopit, ale cloveka boli to zistenie, ze niekomu, na kom zalezalo mne, som vlastne lahostajna a nestojim ani za blby pozdrav, za par slov.
Nemala by som sa k ludom tak privazovat...asi by som mala byt ovela viac samostatnejsia. Robit vsetko tak, ze hej, privitajme sa, prehodme par slov, zabavme sa, tvarme sa, ze sme v pohode. A potom byt na vsetko uplne sama. Pre mna by to mozno bolo lepsie, nenicila by som sa tak.
Kto by teraz chcel poradit nieco typu „vykecaj sa z toho“, nech sa setri...prave som sa hodinu vykecavala a dotycny ma proste nepochopil...vlastne ja som nepochopila. Alebo pochopila, ale nechcem si to pripustit.
Nie, nezostala som uplne sama s plysovym medvedom, len ma proste boli ta uplne obycajna a bezna vec, ze sa na mna ludia vykaslali. A hlavne ma boli to, ze su to ludia, na ktorych mi zalezi....alebo zalezalo...
Ako keby to bolo deja vu...uz som to tu mala tolkokrat...zevraj sa mam pocuvat a budem sa na seba smiat, ale ja mam vazne pocit, ze chyba musi byt vo mne. Ved nemozu byt vsetci ti ludia, s ktorymi som si kedysi bola blizka, debily a ja ta uzasna. Musi ist o mna, nie o nich, ze sa vsetko pokazi...podla mna nikto nema tak vela byvalych kamaratov a kamaratiek ako ja. Netrapia ma ti, ktorych som prehryzla uz niekedy davno...teraz ma trapia tie dve, ktore su uplne cerstve.
Myslim, ze nikto tomuto blogu nema sancu rozumiet, ale nema to byt umelecka proza, ma to byt nejake vykricanie svetu o celej tej krivde a zrejme mojej nechapavosti.
Neriesim...vlastne zatial riesim, ale viem, ze za par tyzdnov mi nezostane nic ine, ako definitivne sa s tym zmierit a mavnut rukou.
A rada „uz by si si fakt mala najst frajera“ ma uplne dorazila...lebo to zacina byt uzasna fraza
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
carowna
22. 11.novembra 2007 13:52
Tak presne to iste teraz prezivam aj ja...mam pocit ze mi nikto nerozumie ale problem je v tom ze to ja im asi nechcem rozumiet.
2
Počúvajte, mali by sme založiť klub "nepochopených". Presne aj ja mám problém s tým, že ľudí preceňujem a predpokladám, že keď ich mám rada ja, budú ma mať radi aj oni.Nie je to tak, tiež im vždy dovolím ublížiť mi a vždy sa sklamem. Akože a kde je teraz chyba? Vo mne, v nich?(pozn.autora: otazka na zamyslenie..)
Napíš svoj komentár