Ibaže sa nemám za čo. Pomáham druhým ľuďom, kedykoľvek povedia a aj keď nepovedia a potrebujú pomôcť. Myslím, že som celkom milá a nie som úplne hlúpa a fakt sa snažím chovať sa tak ako by som chcela, aby sa ostatní chovali ku mne.
Celý víkend sa cítim tak prázdne. Viem prečo a neriešim to...fakt. Ale moje podvedomie sa akosi nechce tváriť, že je všetko v pohode. Ale veď vlastne je to v pohode. Už som to celé šmarila do šuflíka „nepodstatné veci“ a nepodstatné veci sa neriešia. Maličkosti áno, ale nepodstatné veci nie. Neviem sa vysporiadať sama so sebou, to sme to dopracovali.
Na jednej strane sa zajtra teším do školy...vážne...kvôli štyrom skvelým ľuďom... a zároveň sa normálne bojím tam ísť (školy som sa bála už dobre dávno...aj keď z podobného dôvodu ako teraz)....čo to vôbec má znamenať, že riešim školu? A navyše z tohto uhla?
Aspoň, že nestresujem s maturitami...zvláštne je, ako už dva roky sa bojím, že čo a ako a teraz som zmierená s tým, že robím, čo môžem a že to dopadne dobre.
Dnes som absolúúúútne apatická (dve slová na A), dúfam, že sa z toho vyspím a nebudem zase nepríjemná k ľuďom, čo si to nezaslúžia.
A viete čo? Vo štvrtok idem kaderníčke a strašne sa teším. A vôbec na celý štvrtok sa strašne teším...podľa mňa, keď minulý štvrtok bol na hovby, tak ten budúci to musí odčiniť...
No nič, správam sa ako bláznivá...v prípade, že po prečítaní tohto celého nechápete, nič si z toho nerobte, ja tiež nechápem
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
presne to by som mala aj ja spravit