Po tme to má ale predsa iné čaro, ako všetko. Núti to viac rozmýšľať. A pri tom, čo všetko nás to stojí... Každý týždeň bláznivý beh na stanicu, pričom nás spomaľuje kvalitne naložená batožina, ktorú za sebou vlečieme. Sami . Kupovanie lístka na poslednú chvíľu. Sami. Beh na nástupište. Aké prekvapivé: zase sami. Hľadáte si miesto, prípadne beriete posledných 40 cm štvorcových hneď pri dverách a opäť sami. Celú cestu ste sami. Áno môžete sa tešiť na niekoho, za kým idete alebo na niekoho, kto vás čaká priamo v cieľovej stanici...ale povedzme si úprimne, čakanie na stanici sa už dnes nenosí.
Celú cestu absolvujete sami už po stý, či snáď tisíci krát, za oknom vidíte ubiehať tú istú krajinu a všímate si, ako sa mení. Sneh, zeleň, kombajny, prach...Ibaže je to stále tá istá krajina s tými istými elektrickými stĺpmi, rovnakými komínmi priemyselných zón a nekonečne sa opakujúcimi nápismi na staniciach. A pri jej pozorovaní ste stále sami...
Viem, bol by priam zázrak, keby ste boli sami v kupé alebo snáď vo vozni, ale vy STE sami. Sami so sebou, aj keď je okolo vás vždy množstvo ľudí. Ibaže oni sú tiež sami so sebou. Jasné ešte môžete byť sami so sebou a s hudbou, sami so sebou a s knihou, sami so sebou a s učením a podobne, ale ja osobne si myslím, že predmety sa fakt nepočítajú (hmm, jedine plyšáky).
Neviem ako vy, ale pre mňa je čas strávený vo vlaku (prípadne autobuse) niekedy jediný ten čas, kedy som sama so sebou a nemôžem robiť nič iné. Ani pustiť televízor, ani počítač, ani čítať, upratovať alebo niečo triediť...ja vo vlaku vlastne väčšinou nezvládam robiť nič. Nejako ma to paralyzuje a nedokážem vnímať knihu, ani vybrať prichystané skriptá z kabelky a hudba je len kulisou mojich myšlienok.
Poznáte ten pohľad, keď vy stojíte hore na kopci a pozorujete, ako sa v doline prevaľuje hmla? Tá hmla je taká súvislá a pohybuje sa tak vláčne, nie trhane alebo chaoticky, proste tak usporiadane prúdi. Mne presne takto vždy vo vlaku prúdia myšlienky. Ako keby iným smerom ako inokedy. A vždy sa na chvíľu zastavia, aby som ich stihla zachytiť a uvedomiť si ich. A potom sa jemne zmiešajú dokopy ako keby sa skladali do mozaiky. Úplne samé tvoria mozaiku dňa, týždňa, mesiaca... A niekedy mám pocit, že práve vtedy sa mi v hlave všetko triedi a tie čriepky sa ukladajú práve tam, kde majú byť.
P.S.: Občas sa mi zadarí ísť bez tašky a minulý týždeň som vo vlaku sedela už 20 minút pred jeho plánovaným odchodom. Inak každý týždeň patrí medzi moje najnapínavejšie chvíľky tá polhodina pred odchodom vlaku, kedy nadávam, som nehorázne ironická a niekedy z behu neviem chytiť dych. Na vlak nastupujem väčšinou pri ozname „vlak je pripravený na odchod“, v horšom, keď sa už vlak takmer pohýňa. A na stanici ma občas niekto čaká a niekedy ma na ňu aj niekto vyprevádza a myslím, že nikto z nich si nikdy neuvedomil, aké to je vlastne dôležité.
V nedeľu ma čaká takmer 6 hodín vo vlaku a ja sa na ne celkom teším, aj keď budem sama so sebou medzi cudzími ľuďmi...hlavne som rada, že nie som len sama so sebou medzi ľuďmi, ktorých mám rada.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
ambracierna
30. 1.januára 2009 23:14
aj tak máš tie vlaky rada nie?.. chvílky čo maš len sama pre seba potrebuješ ale každý ich zaživa inde.. ja tiež vo vlaku alebo večer ked ideme autom ku babke keď sa stmieva to milujem a ani plyšák sa neráta aj to je len vec..
2
tuším mi hovoríš z duše. zbožňujem vlaky, majú akési zvláštne čaro
3
aaa nejdu mi zase uz tisicy krat hviezdicky...perfektne vystihnute!!
Napíš svoj komentár