Včera som bola von. ZASE. S Dominikou. Nahodila som sa do tmavéhom, chcela som vyjadriť moju náladu (t.j. dosť brutálna). Dominika mi zase povedala, že sa cíti tak smutne (až natoľko to dávala najavo, že ma tým po čase vážne nakazila).
Na lavičke sedeli dajakí chalani, ktorých sme videli iba pár krát v poslednom čase. Sedeli na lavičke niekde za nami (teda za mnou, ja som im bola chrbtom, Domča tvárou), no a občas sa kukli našim smerom, aspoň ako som vyzistila od Dominiky.
Vlastne bola celkom fajn nálada, žiadne parti, ticho, ako to bolo vždy. Už som si vážne myslela, že to bude v poho (nakoniec to aj bolo), ale potom sa mi trocha znížila nálada, lebo sme zbadali spolužiačku z Déčky a jej kamošku. potom k nim prišiel Matrin a sadol si (nemusím ani hovoriť, že nás aj tento krát celkom ignoroval ).
No a potom sa objavili na scéne tuším dve nové postavy, priblížili sa ku skupine s Martinom a tak sa tam chvíľu rozprávali a smiali a podobne.
Na prvý pohľad som neprišla na to, kto tam je, ale až potom som si uvedomila, že je to "utratený". Takmer som ho ani nespoznala, lebo má novú bundu, takú čiernu (ak mám byť úprimná, viac sa mi páčila tá druhá, taká modrosivá, akosi k nemu viac šla he). Potom sa pridali (teda "utratený" s Martinom) k tým chalanom, čo sedeli od nás neďaleko. Nemohla som si pomôcť, ale vždy keď som tam kukla, zdalo sa mi, že sa "utratený" díva naším smerom. Keď bol v parte, vždy to robil tak, že niečo povedal, alebo sa zasmial (aj keď len povedal, vždy s úsmevom) a potom sa otočil, akože čo sa deje za ním a tak a prešile po nás pohľadom (ešte vždy držal ten úsmev). No a tak sa na nás stále pozeral. Chvíľami som mala pocit, že sa dokonca o nás rozprávajú, pretože VŠETCI občas mrkli na nás.
Potom sa skupinka s Marinom a teda aj utrateným posunula ku autobusovej zastávke (teda bližšie k nám) a kým neprišiel autobus, rozprávali sa tam. A potom, samozrejme, odišli (na autobuse).
Ešte pred tým, ako sa ukázal "utratený", som si všimla, že Dominika sa stále pozerá isým smerom. A vtedy som si bola takmer na čistom, že AJ JEJ sa páči "utratený". Správala sa tak smutne a sklamane (presne odvtedy, čo sa dozvedela, že "utratený" údajne chodí so spolužiačkou z Déčky), teda presne tak, ako som sa cítila JA a stále pozerala, tým smerom, presne ako sa zvyknem pozerať ja (vtedy nie, lebo to by som musela priveľmi otočiť hlavu, no a to by bolo nápadné). Bol to ten smer, z kadiaľ zvyčajne prichádzal ON.
Začala som dobiedzať, že nech mi povie, čo ju trápi, strašne som chcela vedieť, či ju trápi to, čo mňa. Ale ona hovorila, že ju asi nič netrápi a keď aj hej, tak si na to nevie spomenúť, a že to je len taká nálada.
Chalani, čo zostali sedieť na lavičke (tí, čo tam sedeli už predtým), na nás stále občas mrkli a tak. Všimla som si jedného, takého čiernovlasého. Vyzeral z nich najlepšie, tak som to povedala Dominike a ona povedala, že presne toho si všimla.
Napokon nám bola taká zima, že sme sa museli prejsť, len malý okruh okolo kostola, no a keď sme sa vrátili, už tam neboli (čo z toho plinie? Že tam sedeli iba kvôoli nám! he možno).
Keď mse sa vracali (nemali mse zmysel tam ostávať, bola strašná kosa). Cestou som sa snažila Domču dokopať k tomu, aby mi povedala, prečo je smutná. Povedala som jej, že možno máme problém spoločný a tak sme sa dostali k tomu, že už jej chýbalo hlavne meno k tomu, aby vedela, pre koho mi je tak divne. Ona jednoducho nevedla a mne to bolo trápne sa o tom rozprávať, nechcem to tu všetko vysvetľovať, lebo je to stršne zložité. Ide o to, že som jej povedala dosť vecí, aby na to mohla prísť a tak som rýchlo odišla domov.
Akurát keď som vošla domov, zazvonil mi mobil. Vedela som, že je to ona, a že na to pravdepodobne prišla. A keď som zdvihla, spýtala sa ma, že či je to utratený, no a ja som nevedal, čo jej mám na to povedať, tak som nepovedala nič. Keď zpomenula, že nemá minúty, povedala som "TAk čau" a zložila som.
Neskôtr mi volala, že či si správne tipla a ja som jej už len mohla povedať, že hej. A potom sa spýtala, že čo si myslím, že či je to to, čo trápi aj ju. Povedala som, že hej, lebo som si bola na 99,9 periodických istá, že mám pravdu. A ona že... "HEJ!"
Zdá sa to celkom samozrejmé, ale pre mňa to bol šok. VEDELA som to, ale nikdy mi Domča nehovorila o svojich citoch. A zrazu mám potvrdené, že nielenže mi ich povedala (tak povediac), ale ich máme aj rovnaké. Strašne sa miz lepšila nálada a povedala, že možno nie je ten, o kom hovorila tá jej kamarátka, ktorú nemám rada. T.j. že možno NECHODÍ s našou spolužiačkou z Déčky, a dakonca sa možno ani NEVOLÁ Jožo...!!!!!
A ja preto VIEM, že s ňou nechodí. A som si istá (teda takmer), že na nás nepozerá preto, ako sme sa nemožne obliekli (napríklad)... Hlaven preto som si takmer istá, lebo mi v poslednom čase tipy dosť vychádzali.
Ostáva už len jeden problém. Kto koho bude mať...????
(Ale to nechávam zatiaľ bokom)
Takže dnes pôjdeme pravdepodobne von. ZASE.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
miruska89
1. 9.sept. 2006 13:57
teda uz to zacina byt ako pribeh na pokkracovanie...som zvedava ako to dopadne v kazdom pripade drzim palce
Napíš svoj komentár