2.9.2006

Včera som skoro chytila šok. No vážne, poobede bola po mňa Iva, ale tak okolo tej druhej a to som bola ešte na počítači a ani sa mi tak skoro nechcelo. Okolo piatej, alebo koľko mohlo vtedy byť, som prezvonila Domči, ale keďže neodzvonila, zavolala som jej, a ona mi povedala, že nejde, lebo je preč. To je celá ona, keď potrebujem ísť s ňou von a o niečom pokecať, alebo niečo podobné, tak von nejde. Tak som prezvonila Ľube a ona odzvonila, tak som sa už aj obliekla a čakala na ňu, ale akosi nešla, tak aj jej som zavolala. poevdala, že nevie, či pôjde, lebo majú návštevu, a chcela ešte niečo povedať, ale spojenie sa prerušilo (má dosť blbý mobil, funguje jej asi ako ten môj). Zavolala som jej ešte raz a povedala, že pôjde tak za tú polhodinku, ale asi o pol minúty neskôr zavolala, že ich (teda Ivu a Ľubu) mamka nepustí, lebo majú tú návštevu.
Už som chytala nervy, keď som si spomenula, žeby som mohla zavolať Lucii, spolužiačke, aj keď som veľmi nedúfala, že pôjde von, lebo som jej minule poslala smsku, či nejde von a ani neodpísala. Tak som jej zavolala, ale zdvihla jej sestra, tak som sa jej spýtala, či tam je Lucia, povedala, že je u kamošky a že Lucia je doma, tak som zložila a išla po Luciu.
Najprv nešla von, ale potom ma aspoň pozvala ku nej domov, lebo nikto nebol doma a ona musela strážiť šesťročného brata, ktorý je chorý. Takže sme boli najprv u nej, a dosť ma naštvalo, keď mi ukázala bundu, ktorú som si chcela kúpiť JA. Nakoniec prišla jej mamka, tak sme išli von. A kde sme zamierili? No predsa... do Smižian! (To je prekvapenie, čo?). Sadli sme si na tú našu lavičku a tam sme sa rozprávali (t.j. ja som sa snažila nájsť spoločnú tému- s Luciou sa dá pokecať, ale veľa spoločných tém s ňou je ťažko nájsť, takže sa rozprávame skôr len cez prestávky, teda cez školu). Stále na nás pozerali dvaja chalani (sedeli na lavičke niekde v mojom zornom poli s DVOMA DIEVČATAMI, teda nechápem, prečo pozerali na nás, v respektíve na mňa, keďže Lucii videli chrbát a zadok ).
Čakala som, že sa objaví "utratený", ale ten nie a nie prísť, a Lucia sa už chcela ísť prejsť, tak som nemala na výber. Prešli sme okolo kostola a chceli sme prejsť na chodník cez cestu. Oproti nám išli dve postavy, ktoré chceli prejsť z chodníka na cestu. Keď sme sa míňali, spoznala som toho čiernovlasého chalana, čo predvčerom sedel na lavičke (spomenula som ho v minulom blogu, mám taký pocit) a venoval mi TAKÝ KRÁSNY pohľad. Keď už boli za nami, rozmýšľala som: obzrieť sa, neobzrieť sa... Rozhodla som sa, že budem na všetko drbať (teda na nejakú takú trapošinu, čo by to obzretie mohlo spôsobiť, neviem presne čo, ale mne sa môže prihodiť čokoľvek ) a tak som sa obzrela. Videla som, ako sa pozrel (!!!!!!!!!!) a už sa otáčal naspäť. Lucia sa zmohla na to, že povedala, že bol pekne oblečený (biele nohavice, čiernobiele tričko a k tomu čierne vlasy). Prešli sme sa Západom 2 (sídlisko v Smižanoch) a vrátili sme sa na náš Západ 1 a Lucia išla domov.
Napadlo mi, či by už Dominika nebola doma a či by nešla aspoň na chodbu, lebo sa mi VÁŽNE nechcelo ísť už domov. Prišla som po ňu a povedala, že pôjde dokonca vonku. Keď sme vyšli, hovorila mi o tom, ako bola s rodičmi na prechádzke po Čingove a ako sa zarozprávala s jedným chalanom a podobné veci. Potom si musela vypočuť, ako sa na mňa pozrel ten čiernovlasý chalan.
Keď sme prišli do parku, bola tam celá banda, teda niekoľko bánd v jednej veľkej bande, t.j. Martinova a "utrateného" banda, a o) ) čiernovlasého kamoši (a on sám osobne) a ešte neviem kto každý. Pri našej lavičke stál chalan, ktorý sa nám pozdravil, najprv som rozmýšľala, kto to je, ale keďže som nikoho nespoznala, odzdravila som sa (teda sme sa) a sadli si.
Po určitej dome som zbadala čiernovlasého chalana, ako ide smerom na Západ 2. Ostatný naňho volali, že "Ferooooo, kde ideeeeš?" a on že "Domoooov", a my len kuki na seba že "škooooda".
potom sa pobral s kamošom aj "utratený", čo znamenalo, že už tam nebol chalan, ktorý by stál za to (aspoň sme si to mysleli) a potom aj tí zvyšní sa stiahli ďalej.
Asi o hodinu, alebo pol hodinu (z kadiaľ mám vedieť?), sa vracali dve postavy, ktoré som najprv nespoznala (už padal súmrak). Sadli si na tú lavičku, čo tam predvčerom sedel čiernovlasý chalan (mne chrbtom ).
Neskôr sa pristavili Veronika a Deňa (spolužiačky), tak sme trocha kecali a to bol pravý čas, aby som si sadla normálne (lebo som sedela obkročmo), aby som videla na tých chalanov a bolo mi jasné, že to JE ten, čiernovlasý (Fero he), ale potom prišiel autobus a oni nastúpili (ale predtým sa na nás pozrel!), ale zbadala som, ako okolo nás prešiel Jaro (starý známi, v zime bo s nami pár krát , ale tohto leta nás vôbec nespoznal hehe), ale aj tak som sa pre istotu otočila nazad obkročmo.
A keď už sa autobus pohol, videla som ako Dominika v momente zmenila výraz, prudko sa nadýchla a doširoka otvorila oči. (Ak to chcete vedieť, vážne som si najprv pomyslela, že nás Jaro spoznal a mieri k nám.)
Ale ked na mňa pozrela, usmiala sa (ako som ju ešte ani raz nevidela, bol to úsmev plný nehorázneho šťastia, až takého veľkého, že si pravdepodobne vážne msylela, že sa jej sníva). Spýtala som sa, že čo, a ona že sa na ňu usmial a že jej zakýval (!!!!!). Teda vážne, na tom nie je nič také k neuvereniu (možno pre vás), ale keď mi sme nikdy nemali šťastie v takých veciach (najviac po nás šli chalani, čo sa nám vôbec nepáčili). Tak som jej strašne závidela, akože viem, že to sa medzi kamoškami nerobí, ale ja som si nemohla pomôcť. A ona len potom tvrdila, že to aj tak nezakýval jej, ale pravda je taká, že nikto iný tam v dohľadne nebol. (Ale vážne začínam mať pochybnosti, ako sa o ňho podelíme, lebo a) akosi som prestala myslieť na ôutrateného, hlavne preto, lebo som vedela, že sa nikdy neozve a že stále je v tej parte a keby sa aj ozval, tak by to znamenalo BYŤ v tej parte a b) od toho pohľadu, čo mi venoval, som naňho akosi častejšie myslela aj ja...
Išli sme sa prejsť na Západ 2, lebo uz sme nemali pre koho tam ostávať, a keď sme sa prechádzali, začal na nás kričať jeden chalan v jednej skupine a potom začal vykrikovať, že "Hej, slečna v hnedom"(mala som hnedú mikinu na sebe), "nedáš mi..." a viac zaniklo v klasickom pouličnom kriku. Prešli sme ešte raz okolo nich, ale raz som nemohla pochopiť, čo odomňa chce, teda, keď sme boli ešte dosť blízko, spýtala som sa, že čo chce a on že "Všetko" a potom dačo vykrikoval (niečo konmkrétne, nie všetko), ale to už som ho nepočula, elbo sme boli ďaleko.
Keď sme sa vracali nazad (okolo nich), Domča povedala, že mu mám dať číslo (lebo už sme ho počuli), že bude sranda, tak som mu povedala, že má prísť za nami a pýtal ma číslo aj nick na pokeci (ten som mu nepovedala) a potom odišiel. Domča stála pozadu a potom mala strašnú náladu, lebo JEJ číslo nepýtal, viete takú divnú, taký ten pocit menej cennosti a tak, a musela som je donekonečna vysvetľovať, že jej STRAŠNE závidím to zakývanie (od Fera a ona furt, že to nie jej kýval a podobne no a potm sme išli domov. Ešte predtým ako nastúpila do výťahu mi povedala, že jej mám napísať, čo mi napísal ten chalan.
Prišla som domov a našla som dve tie isté smsky od neho a trepal tam také veci, akože jaká som pekná a že sa do mňa zaľúbil spýtal sa ma koľko mám rokov a kedy nabudúce prídem do Smižian a tak (ináč on má 18 a volá sa Miro). prvú smsku som napísala Domči, ale ostatné už nie, lebo zas toľko kreditu nemám, aby som mohla posielať všetky smsky (čo sme napísali ja aj on) ešte aj Domči, takže jej ich poviem dnes, keď pôjdeme von a dúfam, že tentoraz FAKT pôjdeme von, lebo chcem, aby AJ MNE zakýval čiernovlasý Fero a tak. A NECHCEM sa stretnúť s Mirom, lebo... no kvôli Ferovi. takže na dnes asi troška viac, dúfam, že ste si užili moje čítanie, a pre daktorýích.... ZOBUĎTE SA!!! UŽ KONČÍM! Nejak ste to už prežili, či nie? no nič čau.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu