Keď sme vyšli von, povedala mi, že predvčerom nešla do kina. Teda zatiaľ čo ona povedala, že asi ide do kina a ja som preto nešla von, ona trčala doma a ja som sa taaaak nudila, že mi z toho bolo zle.
Zamierili sme ako vždy do Smižian, veľkej dediny hneď vedľa Spišskej, kde sme pravidelne chodievali odkedy sme sa kamošili (teda rok). Na našom sídlisku bola taká nuda, že už sa to tam naozaj nedalo vydržať. Všetci nás tam poznajú a my poznáme všetkých. Najhoršie na tom je, že moja mamka je učiteľka miestnej základnej školy, čo znamená, že ma každý pozná aspoň po priezvisku.
Prešli sme siahodolhou cestou až ku kostolu, kde je park a kde vždy sedávame. Je tam ticho a väčšinou nikto, kto vypočuje vaše rozhovory, nás nepozná, aj keď sme tam už tak často chodievali, že nás každý poznal ako "tie dve, čo tu chodievajú".
Sedeli sme na lavičke a zrazu preletel na bicykli pán "utratený" ako ho prezývame. Je to chalan, môže mať rokov nejak tak ako my a patrí medzi starých známych. Okdedy sme začali chodievať do Smižian, odvtedy sme vedeli, že po nás ide. Aspoň JA som o tom presvedčená. Vždy keď nás zbadá, tak na nás pozerá a usmieva sa.
Išiel s kamošom a keď nás zbadal, zamieril tiež do parku a sadol si na lavičku. Ja som ho nevidela, lebo som mu bola otočená chrbtom. Po tom odišiel a len tak sa bicykloval dookola občas sa zastavil u kamošov, čo stáli obďaleč a tak. Potom si sadol tak, aby na nás obidve videl a začal kuriť. No a potom odišiel.
Domči bola zima, tak sme išli zase nazad na naše sídlisko Západ, aby si obliekla bundu a potom nazad. Pomaly sa stmievalo. Sadli sme si zase naspäť na našu lavičku, ale to už bola v parku partia "utrateného". Tak sa tam naháňali a smiali a kurili. Potom prešiel okolo nás Martin, ďalší člen tej partie. Minule sa k nám len tak pristavil a zčal s nami kecať a odvtedy vždy keď nás videl, pristavil sa. Ale minule sme toľko toho povedali, že od nás o dve minúty odišiel. Bola s ním vždy strašná nuda, nič v zlom.
Tak a on išiel s kamšom okolo nás s jedným kamošom a ani na nás nepozrel, ani sa nepozdravil. Asi prišiel na to, že nám lezie na nervy. Z ich skupiny sa stále ozýval divný afektovaný dievčenský smiech, ktorý sa niesol chladným večerným vzduchom.
Potom prišli traja chalani, čo sa nás minule snažili zbaliť. Jeden mal štrnásť, druhý za dva mesiace bude mať štrnásť a tretí mal desať rokov. Ten desať ročný za nami furt behal a nechával nám odkazy od tých dvoch. Potom prišiel, a pýtal si moje číslo, a ja som sa spýtala, že či moje, lebo a) bola tma a ja som dobre nevidela na koho pozerá a b) mali tí chalani zmetky, ktará z nás je Lenča a ktorá Domča. A on povedal, že nie, že chce číslo svojho otca (to myslel samozrejme ironicky) a ja som sa len zasmiala a povedala, že nech ide pýtať jeho, keď chce jeho číslo.
Neskôr išla nejaká skupina báb okolo a tak sme im poevdali, nech idú baliť ich a oni išli.
Zatiaľ sa skupina na iných lavičiek smiala a podobne. Mala som pocit, že nás tie dievčatá zase ohovárajú, lebo už to tak veľa krát bolo. No čo, vieme, že dievčatá zo smižian NEZNÁŠAJÚ dievčatá zo Spišskej, no asi preto, lebo sme také pekné, berieme im miestnych praskáčov a ony nám závidia... :o)
Mys me len sedeli, objímali si kolená, počúvali, akú hudbu z mobilov púšťajú (prípadne ako sa zapájajú do spevu, he) a z času na čas utrúsili trápne poznámky tipu "chcem spať" "chcem zomrieť" "bojím sa školy" a "aký trápny smiech". Potom sme sa zdvihli a odišli domov, cestou sa rehocúc, v podztate tak ako vždy.
Jedno mi stále vŕta v hlave. "Utratený" nás vídava už rok, keď je teplo takmer denne a ja VIEM, že nás žerie. Ale ani JEDEN krát sa nám neozval, ANI keď sme museli sedieť pri Martinovi, lebo sa nám nepodarilo vyhnúť sa mu a on sedel vedľa nás, ANI keď nás Mrtin a jeho banda odprevadili až domov (prvý deň, čo sme ho poznali) a on bol tiež s nami, ANI keď sa nás minule snažili zbaliť chalani z jeho parti a on medzi nimi (troška dávnejšia minulosť), ANI keď milión päťsto krát sedel v tom istom parku ako my a ANI keď sme išli okolo jeho domu (veľký žltý) a on sa skryl za stenu z latok dreva, čo majú pred dverami a špehoval nás cez medzery mezdi latami (ešte minulého roku, takmer dokonalé, malo to len jednu chybičku-že sme ho videli :o) ).
No a dnes mi už neostáva nič iné, ako čakať do tej pol piatej, kedy prezvoním Domči, budem čakať kedy odzvoní, potom sa pustím do dllllhej prípravy a vyberiem sa po ňu, budem 15 minút na ňu čakať a keď sa nám podarí šťastne vyjsť von, poberieme sa... kde??? No do Smižian. :o)
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
fuler13
28. 8.augusta 2006 15:18
jaaj, tak toto robia baby zo spiskej cez prazdniny :o) btw mat tak tvoje problemy...
2
Fuller13 niic v zlom, ale celkom fajn citanie, ved v pohode. kazdy ma rozne problemy, a mne sa paci taketo lamentovanie, a okomentovanie v pohode.kto vie, mozno raz naberie ten chalan odvahu a pride za vami.tak a pekne prechádzky do tých Smizian
3
no mila janka...ja som to precital cele a keby som to nepovazoval za zaujimave, tak sa na to vybodnem po prvej vete
4
Fuler13...ja som nepovedala ze si povedal ze je to nezaujimave.ok, tak si to precital az do poslednej vety to je fajn ze len nie po tu prvu
6
...z toho blogu ide nieco dobre, nejaka ta pozitivna energia skryta medzi riadky...toto tu uz fakt davno nebolo!E
10
lena ze byvala kamoska Lenca chces dostat to ako teraz ne sme kamosky???
Napíš svoj komentár