Hovorila si, že ma ľúbiš. Tak kde si teraz? Asi len v mojich snoch blúdiš, len, tam kde je mráz. Zradila si moju dôveru, že ma budeš stále niesť, tak ako si porušila zákon mieru, tak ja neviem k tebe zliesť. Zbabelo si utiekla predo mnou i pred sebou. Už dávno si sa preriekla svojou mŕtvou besedou. Všetky tvoje prázdne slová tisíckrát som počula. Aj teraz ma tvoj hlas volá a ja skúšam odolať. Stále si ma len klamala, pokúšala si ma zviesť, vieš, že som všetko hltala, a ten pocit sa už nedá zniesť. Si taká bezcitná. Odišla si bez rozlúčky, tak ticho oslovená, ako kvety jarnej lúčky. Naposledy vidím tvoje oči, ktoré na mňa hľadeli, svet sa so mnou zrazu točí, keď už viem, že sa kdesi podeli. Naposledy vidím tvoje pery, dnes už oblednuté strachom, už ich vídím bez tej viery, opadanej prachom. Naposledy vidím tvoje ruky, v ktorých som vždy našla istotu, jemnejšie ako jarné puky, spievajú mocnú nôtu. Si tak blízko, že ťa chytím, no si tak ďaleko, že ťa neucítim. Pamätáš? Povedala si mi, že ma miluješ, no ty teraz bez príčiny mi len tak zrazu umrieš. Vlastná tvorba... práve som to napísala Blog 0 0 0 0 0 Komentuj