Vlastne to sa nedeje až tak úplne nenápadne. Len ty máš pocit. Totiž, tvoja mladá opitá hlava ťa znova zradila. Načo ju vlastné máš? Pýtaš sa sám seba a sedíš. V aute, ktoré znamená, že niečo si pokazila. Alebo že si len bola na zlom mieste. Piatok, na ktorý sa tak tešíš, medzi ľuďmi, ktorí robia ty isté- a oni zoberú teba. Hľadíš na mesto, ktorým si prechádzala už toľkokrát spoza okien, o ktorých si myslíš, že sa za nimi nikdy neocitneš a vlastne necítiš nič. Nemaš čo cítiť, pretože si sklamaný. Zo seba, zo sveta a z hrdinov, ktorý tak spravodlivo ochraňujú naše mesto. Sarkazmus a odhodlanie hádať sa s mužmi zákona ťa neopúšťa ani s takmer jedným promile v krvi. Možno viac, vlastne sa ani nepamatáš, koľko ti to presne hovorili.
Chcel si si len užiť večer, na chvíľu zabudnúť na niečo, na čo myslíš nepretržite, na veci, ktoré ťa celý týždeň paralyzujú a ani nevieš kao, užívaš si piatkový večer na policajnej stanici. Párty. Alebo čo.
Nie je to však také, ako ľudia hovoria. Stále vlastne necítiš a už len počuješ svoj zradný, opitý hlas ktorý nespoznávaš ako diktuje číslo na rodičov, školu, adresu. Potom si však začínaš uvedomovať, koľko nespravodlivosti je okolo teba a hádaš sa policajtom, že sa vlastne vôbec nič nestalo a prečo, naozaj prečo na teba hľadia ako na nejakého útočníka alebo vandala. Ty si predsa len bezmocný študent.
"Budem sa s vami baviť keď budete triezva."
"Veď ja niesom opitá."
Aha. Táto veta vlastne mala naozaj zmysel, keď som 5 minút predtým nafúkala tamer jedno promile. Hovorím si to sama sebe a smejem sa a oni stále na teba hľadia a tak si pomyslíš, že s týmito ľuďmi si asi nebudeš rozumieť, že tu sa dnes už asi nezabavíš.
Sedíš v bielej miestnosti s plačúcim deivčaťom, pre ktoré tento výlet znamená koniec jej života a odporné neonové svetlo ti prepaľuje mozog. Napadajú ťa myšlienky, že keď sa odtiaľ dostaneš, ešte sa vrátiš žiť do mesta, veď je len pol jedenástej. Smeješ sa na vlastnej hlúposti a vôbec ti to nevadí, pretože ty si vlastne len mladý opitý človek, ktorý na to má právo. Mal by mať, vlastne teraz už neviem.
My všetci, sme tu pod jedným nebom. A aj napriek tomu znova necítim nič, len nespravodlivosť. A odsúdenie, pretože mladý človek by mal mať právo sa opiť. Aspoň v mojom zmätenom svete určite.
Oddnes som však mladý, takmer dospelý človek štyri mesiace pred osemnástkou. A mám pocit, akoby to bolo nevyhnutné. Zažiť to teraz, pretože pri mojom spôsobe živote to jednoducho muselo prísť. A noazaj to nebolo až také zlé.
Totiž veta že to k dospievaniu proste patrí mi príde ako najhlúpejšie klišé. Pretože asi nepatrí. A predstava, že raz sa na tom hlúpo zasmejem mi príde tak strašne vzdialené. Zatiaľ to moju myseľ neopúšťa. A zatiaľ som stále len naivný mladý človek, v tomto čase už nie s opitou hlavou, ale opitým srdcom, ktoré stále nevie, čo si má z toho všetkého vlastne zobrať.
A v neposlednom rade, pohľady rodičov. Tých, ktorí ti vlastne verili. Naozaj neviem.
PS. Nebolo to naozaj až také zlé. Ale už nechcem.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
tobje
27. 4.apríla 2013 16:30
páči sa mi s akým nadhľadom to berieš
3
ja som sice neskoncila na policajnej stanici, ale inak som na tom tak isto
4
neviem ci je to nadhlad skor som este poriadne nedocenila nasledky. a neviem co z toho bude vlastne nam to ani nepovedali len na skolu to chvalabohu nejde takze nejaka pokuta urcite a tak podobne.
Napíš svoj komentár