Bála som sa. Bála som sa ísť prvý deň medzi nových ľudí, bála som sa na to pomyslieť. Zakázala som si myšlienky,že všetky moje najlepšie veci v živote sa zmenia. Bála som sa,že to nevyjde. Bála som sa,že už nič nebude tak,ako predtým.
Hovorila som si:"Načo ľudia stále kráčaju vpred?Prečo sa nezastavia ani vtedy,keď je nám naozaj fajn?" Ale potom som si uvedomila,že to nie my. To život robí za nás sám.

A tak som sa prestala báť. Z minúty na minútu. Pretože som vedela,že tam,kde skončí niečo,čo milujem,začne niečo,čo budem milovať ešte viac. Stálo ma to veľa odvahy. Odvahy veriť niečomu,čomu som neverila. Niečomu,čo som nepoznala.

A potom to prišlo. Prišiel deň,kde som sa ocitla úplne sama. Sama bez všetkých,ktorý tu boli každý deň. No zrazu mi to prišlo prirodzené. Poznáte ten pocit?Pocit,že chcete niečo veľmi,veľmi,no neviete ako sa stane,len viete,že sa to proste stane. A potom je už všetko úplne správne.

A stalo sa to. Aj keď to trochu bolí,to,zistenie,že som iná. Že som inde. A s inými. Už tu niesu tie úsmevy,ktoré tu boli každý deň. Tie tváre a tie gestá.Tie slová a reakcie,ktoré som poznala naspameť. Zmenilo sa to.
A ja som si uvedomila,že život sa mení sám. Že život mení nás,aj napriek tomu že na to niesme pripravení. Ale život presne vie,kedy má zasiahnúť,aj keď nám sa to nepáči.

A tak všetky gestá,úsmevy,objatia,slová, nahradili iné. A ja som prišla na to,že každá osoba zmení život. Každé miesto. Každé objatie. A netreba byť na všetko pripravený.Najlepšie je všetko prijať. Len tak

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár