"Nie, to nie je možné! ! To nemôže byť pravda! ! " Dokola si opakuje tieto slová a utiera slzy, ktoré sa hrnú prúdom po jej tvári.. Hľadí na displej mobilu, ako na niečo neuveriteľné, neskutočné.. Nemôže uveriť, nemôže pochopiť, čo sa to vlastne deje.. Jej myseľ a duša sú plné zmätku a bolesti. Akoby práve v tejto chvíli stratila pojem o čase a priestore, akoby zostala v úplnej tme a vzduchoprázdne celkom sama a do tváre jej šľahal posmešný vietor bičujúci jej telo a srdce.. Stále si v mysli premieta celý ten krásny čas, keď bola najšťastnejším človekom na svete vďaka mužovi, ktorého spoznala na jednej internetovej stránke. Boli si veľmi blízki, akoby ich duše boli spojené nejakým neviditeľným putom. Nech sa rozprávali o čomkoľvek, vždy sa navzájom dopĺňali, čítali si myšlienky, skrátka, mala pocit, akoby ho poznala už roky.. Nikdy predtým nepoznala tak romantického človeka s dušou básnika, tak výnimočného svojimi myšlienkami a postojom k životu.. Milovala ho celou dušou, celou svojou bytosťou.. A teraz? Krčí sa schúlená, zmätená, sama so svojim strachom a neskutočnou bolesťou, ktorá ju celú pohltila, že nevládze ani dýchať, žiť.. Nikdy sa spolu nestretli, celé mesiace si len písali, alebo sa zhovárali cez telefón.. Veľmi ho túžila stretnúť, vidieť, dotknúť sa ho, aby sa presvedčila, že je skutočný.. Túžila ho objať, túžila po jeho dotyku, pohľade, po jeho teplom náručí.. Nikdy sa to nestane skutočnosťou. Práve jej to dal najavo.. Napísal: "Umieram od žiaľu pri pomyslení, že nikdy Ťa nebudem môcť držať v náručí, nikdy Ti do očí nebudem môcť povedať, ako veľmi Ťa milujem a čo pre mňa znamenáš.. Môj život je iný, ako ho poznáš Ty, je zložitý, aj ja som iný.. Narodil som sa v nesprávnom tele, v tele ženy. Vyzerám inak, no moje myšlienky, moje názory a postoje sú stále tie isté.. Som to stále ja, vo vnútri som to ja. Viem, že Ťa teraz stratím, že už nikdy ma nebudeš chcieť vidieť, ani o mne počuť a to ma zabíja.."

"Nie! ! ! Je to ako zlý sen! ! " Presne rovnaký sen mala minulú noc.. Snívalo sa jej presne to isté, čo teraz prežíva a veľmi si želá, aby to bol len ďalší sen, z ktorého sa o chvíľu prebudí, rozdýcha ho a bude šťastná, že to tak nie je.. S trasúcimi sa rukami mu píše, že jej život už nemá zmysel, že viac nechce žiť.. Stratila všetko, čomu verila, stratila človeka, ktorého neskutočne milovala. On sa snaží vysvetliť, prečo klamal o sebe slovami: "Milovala by si ma aj vtedy, keby som Ti hneď na začiatku povedal, kto v skutočnosti som? Komunikovala by si so mnou aj v tom prípade, keby som Ti povedal, že som sa narodil v nesprávnom tele a teraz musím znášať následky a bolesť toho všetkého? Túžil som len po láske, po tom, aby ma dokázal niekto milovať, aby som ja mal komu svoju lásku dať.. Nechcel som ublížiť, ver mi.." Zaspala nadránom od únavy a vyčerpania.. Keď sa prebudila, s hrôzou zistila, že to všetko nebol sen. Padala na dno závratnou rýchlosťou, nemala síl zachytiť sa o niečo.. Len padala do tej temnoty, z ktorej už len ťažko nájsť cestu späť. Prešlo niekoľko dní, príliš ťažkých dní na to, aby dokázala odpustiť alebo pochopiť človeka, ktorý jej tak ublížil. Aj keď sa veľmi snažila.. Snažila sa pochopiť, no nešlo to. Skúšala sa vcítiť do jeho kože, vnímať jeho zložitú situáciu. Možno mal pravdu, Možno naozaj by som s ním vôbec nekomunikovala, keby mi hneď na začiatku povedal, kto vlastne je.. Nikdy predtým o takých ľuďoch nepočula. Našla si na internete zopár stránok, ktoré sa zaoberali touto "poruchou osobnosti", ak sa to tak dá nazvať a čítala príbehy ľudí a nešťastnej lásky, ktoré boli podobné, ako ten ich. Stále čítala a rozmýšľala o všetkom, o každom jeho slove, o tom, čo by robila ona v jeho situácii, hľadala informácie, články, príbehy, všetko, čo by jej pomohlo pochopiť to všetko.. Za tie dni jej veľmi chýbal. Neprešla minúta, sekunda, aby naňho nemyslela. Chýbal jej jeho smiech, jeho slová, ktorými ju vždy vedel rozveseliť, keď jej bolo ťažko a smutno, slová, ktorými vedel opísať a vyjadriť city tak, ako nikto iný. Chýbali jej jeho verše, do ktorých vkladal svoje srdce a dušu.. Chýbal jej on.. Milovala ho stále, neprestala ani keď sa dozvedela pravdu.. No milovala by ho aj vtedy, keby vedela ako vôbec vyzerá? Keby sa stretli? Nevedela si na to odpovedať s presnosťou, no vždy bola toho názoru, že ak niekoho ľúbi, nie je to preto, ako vyzerá, či je tučný, alebo chudý, či je krásny, alebo nie.. Keď milovala, tak milovala jeho dušu, jeho sdce, milovala jeho, pre to, aký je, nie pre výzor.. Ale toto je iné, úplne iné. Nie je to biologický muž. Má len dušu muža a telo ženy. Ju predsa ženy vôbec nepriťahujú, nedokáže si ani len predstaviť, že by mala niečo viac so ženou, ako je kamarátsky vzťah.. Jediná možnosť, ako nájsť na svoje otázky odpoveď, je stretnutie... Dohodli sa a v deň stretnutia bola strašne nervózna.. Nevie, či spravila dobre, keď niečo také navrhla, no jedno vie určite...kým by sa nestretli, nemala by pokoj v duši, nenašla by odpoveď na svoje otázky, ktoré ju ustavične zožierali.. Ich prvé stretnutie si vždy predstavovala inak, no nadýchla sa a šla v ústrety realite, nech je už hocijaká..Videla mladého, sympatického muža, nakrátko ostrihaného s nervóznym úsmevom na tvári, ktorý ju čakal na stanici. Bol iný ako na fotkách, ktoré jej posielal bohvie odkiaľ stiahnuté, no ženu v ňom nevidela. Možno preto, že vždy pozerá na ľudí viac dušou, ako očami.. Zašli na kávu a konečne sa mohli porozprávať osobne.. Hovorili snáď o všetkom, o svojich pocitoch, o smutných aj veselých veciach, o ľuďoch podobných jemu, rozprávali si všelijaké zážitky.. Bol to stále on, ten istý človek, ktorého poznala a do ktorého sa zaľúbila.. Ten istý hlas, ten istý smiech, rovnaké myšlienky, názory.. Nič sa nezmenilo, okrem jeho zovňajšku. Po prvom stretnutí nasledovalo ďalšie a ďalšie.. Prešiel už rok a oni sú stále spolu. Miluje ho napriek všetkému, čo prežila, napriek bolesti, ktorú jej spôsobil, napriek reakciám ľudí, ktoré sú posmešné.. Zistila však, kto sú jej skutoční priatelia, pretože tí jej prajú šťastie, nech už ho nájde s kýmkoľvek a rešpektujú jej rozhodnutie.. A ona ho našla a nosí ho stále pri sebe, priamo v srdci... Poklad, ktorý nechce nikdy stratiť..

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
jaro1991  26. 4. 2009 16:19
wooow. Krasne napisane, ale obsah textu je este lepsi. Obdivujem ju, lebo ja by som nieco podobne nedokazal. Ja by som nevedel chodit so zenou, ktora je anatomicky muz. Uz len kvoli sexualite, ktoru spajam so naplnenym partnerskym zivotom. Mal by som privelky strach, a odpor, mozno iba kvoli tomu, ze som heterosexual, a nikdy som v takej situacii nebol.



Hovoris, ze to je kamaratkyn pribeh... ak to je pravda, tak klobuk dolu pred tou osobou, co toto zvladla.
Napíš svoj komentár