Bola nebola a dodnes stojí dedina, Veľkým Rovným nazývaná. Tam, na jej hornom konci, kde slovenské vrchy si s moravskými zadávajú, stoja chalupy, z dreva a lásky postavené, kde slávni drotársky majstri našli svoju kolísku a neskôr sa ta vracali, aby si rodné domy vyobjímali. I narodil sa tam kedysi, keď tam ešte ani moja stará mat husi nepásla, chlapec. Ako inak, chudobnému drotárovi, čo celé dni len na cestách bol, hrnce gazdinám spravoval , navracal sa na jeseň, aby zimu s rodinou strávil a na jar sa znova na cesty vydal. Syna pomenovali Martin.
Ako v každej dedine, ani vo Veľkom Rovnom nebola len chudoba, ale i hojnosť a statky. Jeden taký statok stál kus od Martinovho domu. I dnes by sme poľahky našli pozostatky jeho bývalej slávy. V tom dome sa dva roky po narodení Martina, narodila dcérka Justína.
Deti rástli ani z vody, spolu husi pásali, pri potoku sa hrali, po lúkach behali a na píšťalu fúkali, avšak Marike, bohatej statkárke sa nepozdávalo, že by sa jej dcérka mala hrať s takým trhanom, preto jej to zakázala, len doma ju držala, panské zvyky učila, na lavici nechávala nastrojenú sedávať , aby čakala, až pôjde okolo pán, ktorému sa zaľúbi a za ženu si ju vezme.
Roky plynuli, pán nechodil a z Martina sa stal súci, pracovitý mládenec, za ktorým sa aj onakvejšie dievčatá ohliadli.
Jedného dňa sa Martin pobral starou cestou na lúku, že sena nakosí . V družnom rozhovore ho zastihla Marika. Dávno o nej ľudia vedeli, že veru nemá dobre srdce a čo jej muž umrel, mala voľnú ruku. Zastala mu cestu:, , A kam si sa vybral Ty trhan akýsi, táto cesta patrí mne, tadiaľto Ty veru chodiť nebudeš! “, rozkríkla sa naňho, dala ruky v bok a veru nie a nie ho pustiť ďalej. Martin sa len pousmial:, , Odkedy že cesty patria len jednému? To ako by ste chceli slnko zastaviť a mesiac v klietke zavrieť. Nože ustúpte, nech si môžme isť po svojej práci, kým rosa z trávy neopadne. Zle sa bude potom kosiť.“ Ale kdeže Marika. Tá raz keď niečo povedala, muselo byt po jej. , , Ty odkundes, pačmaga, Ty sa budeš mojej vôli stavať a mesiac so slnkom si na pomoc privolávať? Cesta je moja a Ty sa prac, kým Ti dobre vravím! “, rozkričala sa Marika. Martin sa ju snažil uchlácholiť, ale kdeže tá, len ju tak rozčertil, až chytila jeho kosu, čo na ramene mal a začala mu s ňou pred nosom švihať. Na štvrtý raz mu zaťala do tváre. Martinovi sa na nej objavila rana dlhá, hlboká, cez celé oko, líce až po bradu. Marika sa zasmiala :, , Teraz sa prac, lebo k jednej i druhú pridám! “ Martin, držiac si rukami tvár na ňu zdravým okom pozrel a riekol :, , Kým svet bude stáť a ja budem žiť, neprestanem, kým moja hanba hanbou nebude splatená a krivda na chudákovi napravená.“
Tak prešiel ďalší rok. Martinovi po rane zostala hlboká jazva, kosiť chodil inými chodníčkami, ale jeho srdce nezatvrdlo na všetkých obyvateľov statku. Strýca, čo bol otcom Marikiným a Justínu mal stále rád, len na Mariku mal ťažké myslenie. Strýco bol dobromyseľný človek, ktorý by sa s chudákom aj o posledný kúsok chleba podelil, na statku zamestnával polovicu dediny a keď sa dopočul, že Martin, ktorému sama jeho dcéra ukrivdila a rodičia mu pomreli sa nemá čím uživiť, ponúkol mu, aby si prišiel na chlieb k nemu zarobiť. Martin šiel a stal sa z neho najpracovitejší človek na statku. Nebolo roboty, ktorú by neurobil rýchlo a dobre. Strýco si ho pochvaľoval, nechával na ňom takmer celú starosť o dobytok a polia, a keďže bol milý a priateľský, junáci i dievčence ho poslúchali a mali ho radi. Napriek tomu ho prísaha, ktorú dal, stále pálila ako rozžeravený uhlík pod košeľou. Marika, kedykoľvek išla okolo neho sa škodoradostne usmievala a koľkokrát žalovala i otcovi nepravdy, aby Martina vyhnal. Strýc však vedel, čo má v dome, jej žaloby nechával nepovšimnuté a Martin sa nikdy na ňu nesťažoval. Ale každý jeden úsmev, každý čin, ktorý mala na svedomí, mu nedal spávať. Po nociach na kope sena lehával, s mesiacom sa rozprával a občas si clivú pieseň na píšťale zahral.
Tak šiel deň za dňom, rok za rokom. Marika mu občas niečo vyparatila, ale Martin už bol tak zvyknutý, že vedel dopredu, čo zamýšľa. Raz ho chcela nechať spadnúť do prasacieho blata, on uskočil a ona tam spadla sama. To bolo vtedy kriku Rozhodnutie v ňom dozrievalo každým dňom silnejšie. Nechcel však ublížiť strýcovi, ktorý sa tak dobre k nemu i k iným zachoval a už vôbec nie Justíne, ktorá bola teraz bledá, smutná, matka ju ani na tú lavicu sedávať nepúšťala, aby sa nedala do rozhovoru s niekým, kto podľa nej toho nie je hodný. Jediným jej rozptýlením bolo počúvať Martinove piesne spoza okna.
Jednu noc Martin usúdil, že dozrel čas. Pod rúškou tmy sa vkradol do izby, kde mala Marika samé svoje veci odložené a pod vrstvou handier našiel truhlicu plnú zlatých mincí, drahých kameňov a riadu. Veľakrát počul, ako sa dievčatá zhovárajú , že ich tam gazdiná nechce púšťať ani dlážku vydrhnúť a keď im raz zvedavosť nedala a pozreli kľúčovou dierkou, uzreli, ako sa v nej prehrabuje. Keďže bol silák, vytiahol ju na voz sám. Kone stáli pokojne, Martina dobre poznali. Okrem truhlice naložil i drahé latky, šperky, zajace a sliepky, husi aj kačky, ovce, kozy a zopár kráv dozadu priviazal, svoje staré veci nechal v komore a dal sa na cestu. Vedel, že za moravskými kopcami už naňho žiadne právo nemajú.
To bolo ráno kriku a zvady, keď Marika zistila, že sa jej taký kus majetku postrácal. Lietala po statku ani šialená, sama sa za nim peši chcela hnať. Strýco sa smial, z jeho majetku nič neubudlo, len Marikine veci a zvieratá boli preč. Marika plakala a spínajúc ruky k nebu prosila:, , Mesiac, strážca noci, prosím Ťa, povedz, kde je Martin? “ I mesiac odpovedal:, , Posmech si si zo mňa robila, v úcte si ma nikdy nemala, na čo Ti mám žena pomáhať? Popros slnko, moja vláda sa už dávno skončila.“ I spjala ruky ešte tuhšie a opäť k nebu volala:, , Slnko, mocné a vše vidiace, povedz mi, prosím Ťa, kde je Martin? “ Slnko odpovedalo:, , Ach žena, teraz ma voláš na pomoc? Koľko urážok som si od Teba vypočulo, koľko zlého od Teba videlo. Taký človek si veru nezaslúži pomoc od nikoho. Martin je už dávno za horami, a ty sa kajaj žena, inak zle skončíš.“ Čo už mala robiť, keď nemala ani voz, ani kone, ani peniaze. Keď sa dedinou roznieslo, že z bohatej ženy je Martinovou zásluhou rovnaká chudera, ako sú tí, voči ktorým toľko zloby vyliala a ktorým toľko neprávostí narobila, tak sa jej smiali, že už nikdy ani nos nevystrčila. Strýco ju nenechal pôjsť hladom, ale nepomohol jej. Dostala, čo si zaslúžila.
Aké by to bolo rozprávanie, keby šťastne neskončilo? Martin si kúpil na Morave dom a časom sa z neho vďaka jeho múdrosti a šľachetnosti stal vážený pán, všetkými milovaný a vôbec ľuďom nevadilo, že mal na tvári takú ukrutnú jazvu. Nezabudol však ani na Justínu, a kým sa voda z hory dostala do mora, stál pred strýcovým domom koč a dievča nasadalo.
Rozprávka
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár