mozno som na to prisla tym, ze som dnes po dlhej dobe stretla kamarata, ktory momentalne zije mimo nasej rodnej komunity, pretoze ho rodicia vyhodili z domu. mozno niecim inym...
kazdopadne, urcite vsetci poznate niekoho, kto to doma nema dobre. ale ked sa zamyslite nad tym hlbsie, nikto to nema doma dobre. aj ti, ktorych rodinny zivot zda sa byt harmonicky a bez tazkosti, maju nejake tajomstvo, ktore bud odhalene este nie je a preto sa im zije relativne dobre. alebo ho uz odhalili a peknu rodinu len hraju pred pribuznymi i cudzimi.
je mozne, ze som stretla az prilis vela ludi so skaredym rodinnym pozadim a preto je moj "statisticky" pohlad na vec tak tragicky.
cim dalej, tym viac sa objavuju problemy kvoli vzajomnej netolerancii. ci uz zo strany rodicov alebo deti. co sa deti tyka, doba ide dopredu. uz aj ked sa ja pozriem na 14-rocnych mozem povedat, ze v ich veku som taka nebola (opat moj pohlad na spolocnost 14-rocnych zo sirokeho okolia). je to ale nezastavitelny a neovplyvnitelny vyvoj zalezitosti, ktory je zbytocne akymikolvek snahami brzdit. to uz inak predsa nebude...
netoleruju sa ine nazory, ktore celkom prirodzene vychadzaju z generacneho rozdielu medzi rodicmi a detmi. ved koniec koncov aj puberta raz kazdeho prejde. netreba si buchat hlavu o stenu a nadavat, co nas to postihlo a po kom to decko je, ked sa podari plieskat dvermi, na protest nejest alebo trucovat. ved kazdy taky bol...
aj my raz mozno privedieme na svet novych ludi. a privedieme ich sem preto, aby sme ich naucili, co vieme my, aby sme im ukazali cestu, aku pozname, aby sme na nich dali pozor, ale len do momentu, kym sa o seba nebudu vediet postarat samy. dokonca menej... len do momentu, kym budu vediet samy zvazit situaciu a rozhodnut sa podla toho, co sme ich naucili. a nie vzdy sa ich postup musi zhodovat s tym, ktory by sme zvolili my. ved prave preto to nie su nase klony, ze robia rovnake veci inak ako my.
a vobec. nebudeme ich tych 15, 17 rokov vychovavat k tomu, aby sme nakoniec verili v to, ze sme to urobili dobre a ze sa nejako uz o seba postaraju? ved kazdy sa musi bit za seba. je jasne, ze by sme tu mali byt pre nich vzdy po ruke. ale nie byt im nekonecne v patach a trestat ich za to, ze na zivot maju iny nazor ako my.
prave naopak, by sme mali byt radi, ze su z nich ludia, ktori dokazu zo svojej hlavy nieco vypocutiahodne vyprodukovat...
akosi nerozumiem tomu, ked nejaky rodic posle z domu svoje dieta. ok, ak mu rozkrada dom, je nekonecne nepoucitelne aj po milion pokusoch a samo nevyvija ziadnu snahu alebo robi nejake ine zavazne (a nie relativne zavazne) problemy, prosim. hoci to nepovazujem za riesenie...
ale ako sa mlady clovek asi citi, ked sa ocitne na ulici medzi cudzimi s vedomim, ze ti, ktori ho splodili su prenho viac cudzi? taky clovek nemoze verit nikomu. a bez viery nic nejde.
rozmyslam kolko rodin poznam takych, kde je to naozaj vsetko v pohode. no neviem... slabe cislo. casom kazda rodina zazije rozvrat. lebo kazdy sme iny. kazdy ma tajomstva, kazdy ma ine riesenie problemu. preto nezijeme v jednom tele...
nemyslim si, ze mam pravo davat navody na dobry zivot. ale na to, ze som povazovana za dieta som az prilis velakrat musela riesit s inymi "detmi" ako dalej, ked nemali kde byvat alebo si ublizovali, lebo akosi nezvladali "teplo" svojho hniezda.
to, co tu pisem teraz, vnimam len z hladiska najuzsej rodiny. ist dalej, na uroven bratrancov, strykov a sesternic sa neodvazujem. to, co sa tu deje, nema obdobu. ze "kamarati" zapieraju svojich kamaratov zazil asi kazdy. ale ze bratranec zapiera bratranca, brat brata, syn otca... pripada mi to zvratene.
a castokrat zacarovane do kruhu, z ktoreho sa vraj neda dostat. da sa... len na to musia byt vzdy aspon dvaja. inak to vyznam nema.
v zasade to ma ale na svedomi asi len sebectvo kazdeho z nas. neodpustat tym, co tak kruto dokopali nase sebavedomie. nenavidiet tych, ktori neskocili hned ako sme si zmysleli, ze to chceme. odmietat tych, ktori nam akokolvek ublizili. chcene, ci nie. a uz to najjednoduchsie - ignorovat nazory, ktore nie su nase. to, ze sme my o niecom presvedceni nikdy neznamena, ze to je aj spravne. tak kde je problem?
Úvaha
Komentuj
4 komenty k blogu
1
m1k3
16. 4.apríla 2008 15:23
O tom by sa dalo vela diskutovat. Strucne: je dobre ze o tom uvazujes
2
Veru, rodina už nie je v dnešnom čase, rodinou.
A nechápem rodičov, ktorí svoje deti od mala rozmaznávajú, všetko im dovolia a potom sa sťažujú, že ked dospievajú sú takí akí sú.
Nemali ich rozmaznávať od mala a nie potom ich vyhodiť z domu alebo ich začať vychovávať v puberte. Vtedy už nič nezmenia.
A nechápem rodičov, ktorí svoje deti od mala rozmaznávajú, všetko im dovolia a potom sa sťažujú, že ked dospievajú sú takí akí sú.
Nemali ich rozmaznávať od mala a nie potom ich vyhodiť z domu alebo ich začať vychovávať v puberte. Vtedy už nič nezmenia.
3
hmm.. rozmaznavanie.. co to presne znamena? ze dietatu dovolime to co samo chce alebo co? mne rodicia vela veci dovolia.. pretoze ich o tom dokazem presvedcit..ale to zo mna nerobi rozmaznane dieta.. rodina je zvlastne slovo.. a velmi zvlastne sa vysvetluje.. kazdopadne, zaujimava uvaha.. a mas pravdu... ked sa pozeram.. vo svojom okoli nenachadzam "poriadny typ rodiny".. ale co to dokopy znamena? co je ten "ideal"?
4
mm...to sa mi moc pacilo. Mno hej je to tak, ze niekedy v rodine nenájdeme útočisko...ale ťažko o tom, lebo je to všetko oveľa komplikovanejšie...
Napíš svoj komentár